Benedikt XVI. dnes vymenoval za pomocného biskupa Bratislavskej arcidiecézy kňaza Jozefa Haľka. Biskupskú vysviacku prijme 17. marca. Od júla čaká na nového biskupa aj Banská Bystrica. Záujem o pomocného biskupa potvrdila aj Prešovská arcieparchia.
Meno Jozefa Haľka sa v súvislosti s menovaním nového pomocného biskupa v Bratislave skloňovalo už dlhšiu dobu. Ako 48-ročný biskup bude najmladším členom Konferencie biskupov Slovenska. Doteraz pôsobil ako hovorca Bratislavskej arcidiecézy, zároveň zodpovedal za pastoráciu maďarských veriacich a ako docent cirkevných dejín pôsobil na bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
"Prvý, kto mi to oznámil, bol apoštolský nuncius Mario Giordana,“ povedal pre TK KBS o svojom menovaní Jozef Haľko. Bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský zároveň potvrdil, že pomocný biskup sa stane jeho generálnym vikárom. Túto pozíciu doteraz zastával kňaz Ján Formánek. Nový pomocný biskup sa vyjadril aj k svojmu biskupskému heslu: „Hlboko sa stotožňujem s tým heslom, ktoré má vo svojom erbe pán arcibiskup – Buď vôľa tvoja. Ale možno by to biskupské heslo malo byť jediné slovo a to slovo znie Resurrexit, čiže Vstal zmŕtvych, pretože Ježišove zmŕtvychvstanie je osou dejín ľudskej civilizácie, o tom som presvedčený a v to verím." Zároveň však dodal, že v tejto veci ešte nie je definitívne rozhodnutý.
Nového diecézneho biskupa by na jar mala dostať aj Banskobystrická diecéza, ktorú od smrti biskupa Rudolfa Baláža v júli minulého roku spravuje diecézny administrátor Marián Bublinec. Práve on by sa mohol stať novým biskupom. Vzhľadom na tendenciu Benedikta XVI. menovať na čelo diecéz dovtedajších pomocných biskupov, sa ako pravdepodobnejšie javí meno spišského pomocného biskupa Andreja Imricha. Biskup Imrich je navyše posledným z pomocných biskupov vysvätených v prvých ponovembrových rokoch, ktorý nebol povýšený do úradu diecézneho biskupa (viac tu).
Pomocného biskupa by sa rád dočkal aj prešovský arcibiskup Ján Babjak. Hovorca Prešovskej arcieparchie Ľubomír Petrík Svetu kresťanstva potvrdil, že žiadosť už bola zaslaná do Vatikánu.
Nereálnym nie je ani menovanie biskupa – koadjútora v Rožňavskej diecéze. Kánonický vek 75 rokov dosiahne miestny biskup Vladimír Filo, ktorý má dlhšiu dobu vážne zdravotné problémy, až o tri roky. Navyše, práve Rožňavská diecéza má skúsenosť s biskupom s nástupníckym právom. Práve Filo bol v rokoch 2002 – 2008 koadjútorom biskupa Eduarda Kojnoka, ktorý zomrel minulý rok vo veku 78 rokov.
V pondelok sa začala 40-dňová šnúra modlitieb a pôstov za marcové parlamentné voľby. Záujem zapojiť sa prejavilo už takmer 1 400 ľudí. Kampaň sa realizuje v rámci projektu Tvoja vec!, ktorý je zastrešený Združením kresťanských spoločenstiev mládeže.
„Keď prišiel pád vlády, povedali sme si, že ponúkneme ľuďom modlitbu ako odpoveď na všetky kauzy, sklamania, boje o hlasy a podobne. Veríme, že modlitba a pôst sú legitímne prostriedky občianskej angažovanosti a Boh má čo povedať do politiky,“ hovorí pre Svet kresťanstva Peter Broz z kampane Tvoja vec!, ktorá myšlienku modlitieb za politiku rozvíja už od roku 2009. Jej otcom je predseda Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže a momentálne riaditeľ TV Lux Ján Buc. „Základnú ideu celej iniciatívy odráža slogan ,Radšej 40 dní teraz ako 4 roky potom´, teda – poďme radšej teraz zabojovať za našu krajinu, ako by sme mali ďalšie štyri roky nadávať a sťažovať si, akých máme zlých politikov,“ vysvetľuje Broz.
Reakcie na facebookovej fanúšikovskej stránke iniciatívy sa rôznia. „Skúste si predstaviť, že minimálne 1200 ľudí si naozaj dá pôst, bude sa modliť za jeden konkrétny úmysel. Určite sa niečo zmení,“ napísal Ondrej Kobela. „Toto je najhoršia skupina, do akej som bol pozvaný,“ kontroval Gabo Lukáč. „Rád by som vedel, či sa len modlíte a hladujete, alebo aj pôjdete voliť?“ spýtal sa Tomáš Eckhardt.
Iniciatíva sa však nesporne stretla s ohlasom. Ľudia si na stránke 40dni.tvojavec.sk rezervovali už 446 pôstov a 922 modlitieb a stále sa ozývajú ďalší záujemcovia. „Pomocou jednoduchej tabuľky stačí vyplniť základné údaje a vybrať si konkrétny deň v prípade pôstu alebo konkrétny deň a hodinu v prípade modlitby. Pri nej je možnosť modliť sa v rozmedzí pol hodiny až dvoch hodín,“ vysvetľuje Peter Broz. Pritom zdôrazňuje, že nejde o kvantitu. „Úspech pre nás bude, ak ľudia na Slovensku pochopia, že modliť sa za politikov je lepšie a efektívnejšie ako na nich nadávať. A tiež, ak na vlastnej koži zažijú, že modlitba a pôst majú moc zmeniť.“
V najbližšom období by pri Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí mala vzniknúť komisia pre liturgické umenie a hudbu. Jej úlohou bude podporovať jednu z priorít súčasného pápeža – autentickú liturgickú obnovu.
Betónové kocky a sklenené škatule, ktoré pripomínajú multifunkčné objekty, ale určite nie sakrálne priestory pozývajúce k úžasu nad posvätnom. Takto ironicky opísal Andrea Tornielli z portálu Vatican Insider časť kostolov, ktoré vyrástli v posledných desaťročiach (na obr. Kostol sv. Jána Krstiteľa v talianskom Campi Bisenzio postavený v 60. rokoch a prezývaný "diaľnica Slnka").
Avantgardným experimentom však odzvonilo. Už zakrátko by pri vatikánskom „ministerstve pre liturgiu“ mala vzniknúť Komisia pre umenie a posvätnú hudbu v liturgii. „Nebude do obyčajný úrad, ale skutočný tím, ktorý bude mať za úlohu spolupracovať s komisiami poverenými hodnotením projektov nových kostolov v diecézach, ako aj prehlbovať tému liturgickej hudby a spevu,“ uviedol vatikanista Tornielli, pričom zdôraznil, že komisia sa nebude venovať sakrálnemu, ale len liturgickému umeniu a hudbe.
Z dôvodu uvoľnenia rúk kongregácie len pre liturgické otázky, Benedikt XVI. v auguste minulého roka podpísal motu proprio Quaerit semper, ktorým presunul niektoré kompetencie nesúvisiace priamo s liturgiou na Rímsku rotu. Konkrétne ide o skúmanie oprávnenosti udelenia dišpenzu od uzavretého, no nedokonaného manželstva a vyhlasovania nulity posvätnej vysviacky. „V súčasných podmienkach sa zdá vhodné, aby sa Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí venovala najmä tomu, aby podnietila nový rozvoj posvätnej liturgie v cirkvi, v zmysle obnovy, ktorú si počnúc konštitúciou Sacrosanctum concilium želal Druhý vatikánsky koncil,“ napísal pápež vo svojom zdôvodnení.
O novom liturgickom hnutí už viackrát hovoril aj prefekt kongregácie pre liturgiu, 66-ročný španielsky kardinál Antonio Cañizares Llovera. „To, čo vnímam ako absolútne potrebné a urgentné, po čom túži aj pápež, je dať život novému, jasnému a silnému liturgickému hnutiu v celej cirkvi,“povedal pred rokom v rozhovore pre denník Il Giornale s tým, že pokoncilová liturgická obnova bola síce dobre mienená, ale realizovaná príliš náhlivo. Centrálnu ideu tohto hnutia sformuloval „malý Ratzinger, ako kardinála Cañizaresa Lloveru prezývajú, takto: „Boh je subjektom liturgie, nie my. Liturgia nie je ľudským konaním, ale konaním vykonávaným Bohom.“
Takéto slová však desia časť teológov a liturgistov, ktorí sa od nástupu Benedikta XVI. na pápežský stolec obávajú návratu tzv. predkoncilovej liturgie. Vatikán pritom zdôrazňuje, že „reforma reformy“ nemá znamenať návrat pred Druhý vatikánsky koncil, ale len odstránenie nedostatkov, ktoré idú proti samotnej pokoncilovej liturgickej reforme. „Z tohto dôvodu kongregácia pre liturgiu plánuje rozhýbať formačnú prácu zdola a zapojiť do nej kňazov, rehoľníkov a katechétov. Nasledujúc príklad a učenie Benedikta XVI. chce nanovo dosiahnuť zmysel pre posvätno a tajomstvo v liturgii,“ vysvetľuje vatikanista Tornielli.
Práve nasledujúce obdobie ponúka viacero podnetov k takýmto plánom a úvahám: v októbri 2012 uplynie 50 rokov od začiatku Druhého vatikánskeho koncilu a v decembri 2013 si cirkev pripomenie vydanie prvého koncilového dokumentu Sacrosanctum concilium – venovaného práve posvätnej liturgii.
Minisériu venovanú doterajším veľvyslancom Svätej stolice na Slovensku uzavrieme aktuálnym nunciom Mariom Giordanom, ktorý sa v polovici januára dožil okrúhlych 70. narodenín.
Mario Giordana, titulárny arcibiskup Minori, bol za apoštolského nuncia na Slovensku menovaný 15. marca 2008. Narodil sa 16. januára 1942 v meste Barge (Taliansko). Kňazom diecézy Saluzzo sa stal v roku 1967. Po dosiahnutí doktorátu z kánonického práva vstúpil v roku 1976 do vatikánskej diplomatickej služby. Najskôr pôsobil na nunciatúre v Indonézii, neskôr na vatikánskom štátnom sekretariáte. Následne pôsobil na nunciatúrach vo Švajčiarsku, Francúzsku, Rakúsku a Taliansku.
Za apoštolského nuncia na Haiti bol menovaný 27. apríla 2004. Biskupské svätenie mu o mesiac udelil vtedajší vatikánsky štátny sekretár, kardinál Angelo Sodano. Vo svojej homílii mu dal za vzor postavu blahoslaveného Jána XXIII., ktorý tiež dlhé roky pôsobil ako vatikánsky diplomat. Arcibiskup Giordana ovláda francúzsky, anglický a španielsky jazyk.
V júni 2009 bol s arcibiskupom Stanislavom Zvolenským spolusvätiteľom trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. Hlavným svätiteľom bol vtedy kardinál Jozef Tomko. Počas svojho doterajšieho pôsobenia na Slovensku nuncius Giordana zažil aj jednu nepríjemnú skúsenosť. Pred dvoma rokmi mu neznámy páchateľ vybral z účtu 5 900 eur. Polícia neskôr vinníka zadržala.
Na čele Venezuelskej biskupskej konferencie vystriedal kritického arcibiskupa Ubalda Santanu umiernenejší Diego Padròn. Jedným z podpredsedov sa stal priateľ venezuelského prezidenta Huga Cháveza Mario del Valle Moronta, ktorého si vážia aj vo Vatikáne.
Prvé plenárne zasadanie biskupskej konferencie v novom roku využil odchádzajúci predseda na tvrdú kritiku miestnych pomerov. Vládu požiadal o zanechanie totalitných praktík a umožnenie slobodných prezidentských volieb, ktoré sa majú uskutočniť v tomto roku. „Vyhneme sa mnohým katastrofám a konfliktom, ak sa poučíme z chýb v minulosti,“zdôraznil arcibiskup Santana.
Zdá sa, že v nasledujúcom období to bude mať Chávez s cirkvou podstatne ľahšie. Nové vedenie biskupskej konferencie je podľa Gianniho Valenteho dôkazom zmeny prístupu venezuelského episkopátu, ktorý sa snaží zbaviť imidžu súperiacej sily. Zmena línie sa má odohrávať s podporou nuncia Pietra Parolina. „Ako Venezuelčania a najmä pastieri chceme ponúknuť len naše pohľady. Nevstupujeme do politickej diskusie,“ zdôraznil 72-ročný arcibiskup Diego Padròn, ktorý Venezuelskú biskupskú konferenciu povedie nasledujúce tri roky. Sekundovať mu bude 54-ročný biskup José Azuaje a 63-ročný Mario del Valle Moronta (na obr.).
Práve toto meno vzbudzuje najväčšiu pozornosť. „Absolvent Pápežského biblického inštitútu je známy svojím priateľstvom a dôverou, ktoré k nemu prechováva Hugo Chávez,“uviedol Vatican Insider. Kým bývalého lídra venezuelských biskupov prezident označil za „neokrôchanca“, ktorý ľudí znepokojuje strašiakom komunizmu, biskupovi Morontovi verejne vyjadril svoju podporu. Práve táto náklonnosť mu počas uplynulých rokov mala hatiť miesto na čele venezuelských biskupov. Situácia sa však zmenila v roku 2009, keď svoj názor vyjadrila Svätá stolica – biskup Moronta bol menovaný za člena vatikánskej Kongregácie pre náuku viery.
Vatikánska Kongregácia pre klérus poverila litoměrického biskupa Jana Baxanta (na obr.) vizitáciou Trnavskej arcidiecézy. Informácie Sveta kresťanstva v utorok večer potvrdila hovorkyňa Lucia Drábiková.
Apoštolská vizitácia, ktorá sa začala v pondelok, je zameraná na správu cirkevných majetkov a personálnu agendu. „Arcibiskup Róbert Bezák v septembri 2009 pozval na vizitáciu Svätú stolicu. Tá sa v tom období neuskutočnila. Prichádza na ďalšie podnety z Trnavskej arcidiecézy,“ uviedla pre Svet kresťanstva hovorkyňa Drábiková.
O kontrole z Vatikánu medzitým arcidiecéza informovala aj na svojej webovej stránke. „K dĺžke trvania vizitácie sa momentálne nevieme vyjadriť,“ dodala Drabiková. O udalosti vás budeme ďalej informovať.
Každý biskup musí vo veku 75 rokov podať pápežovi demisiu. Niektorí by však radi pokračovali ďalej a volajú po zmene tohto pravidla.
Medzi nich patrí aj chicagský arcibiskup, kardinál Francis George (na obr.), ktorý vek 75 rokov dosiahol pred niekoľkými dňami. Donedávna viedol Konferenciu katolíckych biskupov USA a je prvým arcibiskupom Chicaga pochádzajúcim z tohto mesta. „Dúfam, že pápež neakceptuje moju demisiu a nechá ma pokračovať,“ povedal v rozhovore pre chicagskú televíziu WLS-Channel 7.
Pravidlo „75 rokov a dosť“ zaviedol ešte pápež Pavol VI. Za Jána Pavla II. sa ocitlo priamo v Kódexe kánonického práva, ktorý schválil v roku 1983. „Od diecézneho biskupa, ktorý dovŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložil Najvyššiemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne,“ stanovuje kánon 401, paragraf 1. Toto nariadenie sa vzťahuje aj na pomocných biskupov a hierarchov, ktorí sú poverení najrôznejšími úlohami v rámci Svätej stolice.
„Od začiatku svojho pontifikátu Benedikt XVI. prijal nemálo žiadostí zrušiť normu Pavla VI.,“ uviedol Vatican Insider. Niektorí biskupi žiadajú, aby bol vek odchodu do dôchodku posunutý o tri alebo päť rokov neskôr. Práve vo veku 80 rokov strácajú kardináli právo zúčastniť sa voľby pápeža. Prípadná zmena nariadenia by sa dotkla takmer 4 000 biskupov pôsobiacich na celom svete.
Benedikt XVI. však zatiaľ ostáva neoblomný. Neznamená to však, že v „sedemdesiatpäťke“ končia všetci biskupi. V mnohých prípadoch pápež predlžuje ich misiu o rok-dva. V prípade vatikánskeho štátneho sekretára, kardinála Tarcisia Bertoneho dokonca vyhlásil, že ho plánuje ponechať vo funkcii až do konca svojho pontifikátu. Kánonický vek pritom dosiahol už koncom roka 2009.
V sobotu, deň liturgickej spomienky na mučenícku smrť sv. Agnesy, Benedikt XVI. prijal dva baránky, z vlny ktorých budú utkané nové arcibiskupské pália.
Baránky boli tradične požehnané v rímskej Bazilike sv. Agnesy a následne predvedené pred pápeža, ktorý ich prijal v Kaplnke sv. Urbana VIII. (pozri viedo).
Starosť o nich je zverená trapistickým mníchom z rímskeho opátstva Tre Fontane. Deň pred „audienciou“ u Svätého otca ich odovzdajú sestrám Svätej rodiny z Nazareta, ktoré už 130 rokov pripravujú prominentné zvieratká na stretnutie s pápežom. „Začala s tým naša matka – zakladateľka, blahoslavená Frances Siedliska v roku 1884,“ uviedla v minuloročnom rozhovore pre L´Osservatore Romano sestra Hanna Pomnianowska. Predtým sa o baránky starala iná rehoľná komunita, ktorá však mala staršie osadenstvo a tak zodpovednú úlohu prenechali radšej mladým rehoľniciam, ktoré sa usadili v ich susedstve na rímskom pahorku Eskvilín.
Hlavnou pestúnkou oboch zvieratiek sa každoročne na jeden deň stáva sestra so symbolickým menom (aspoň v slovenčine) Wanda Baran, ktorá túto úlohu zastáva už od Druhej svetovej vojny. „Zvyčajne jej pomáhajú ďalšie tri alebo štyri sestry,“ dodáva Hanna Pomnianowska. Podľa jej slov sú baránky odvedené do umyvárne, kde ich vydrhnú detským šampónom, aby ich vlna bola žiarivo biela. Nasleduje sušenie – kedysi súknom, dnes klasickým fénom. „Bývame veľmi pozorné, aby ich srsť neostala vlhká, pretože sú malé a mohli by prechladnúť,“ zdôrazňuje sestra Pomnianowska.
V deň „D“ čaká baránky skrášľovanie. „Na chrbát im dáme špeciálne prikrývky. Jednému červenú, ako pripomienku mučeníctva svätej Agnesy, druhému bielu, symbolizujúcu jej panenstvo. Na nich sú tri písmená: z jednej strany S.A.V., čo znamená ,svätá Agnesa panna (vergine)´, z druhej strany S.A.M., ,svätá Agnesa mučenica´. Potom im zapletieme dve koruny z kvetov – jednu červenej a druhú bielej farby – a dáme im ich na hlavu,“ vysvetľuje rehoľnica. Potom sú obaja prominenti položení do koša a prenesení do Baziliky sv. Agnesy, kde sú požehnaní. Ako pripomína sestra Pomnianowska, neustále na nich treba dohliadať, pretože v minulosti sa už stalo, že baránky „zdúchli“.
Deň sv. Agnesy je význačný nielen pre baránky, ale aj pre dve sestry, ktoré ich po požehnaní sprevádzajú pri stretnutí s pápežom. Výber vždy padne na tie, ktoré v tom roku oslavujú výročie zasvätenia.
Pálium – ručne utkaný pás z ovčej vlny so šiestimi čiernymi krížikmi – je súčasťou liturgického odevu arcibiskupa – metropolitu. Na základe ustanovenia pápeža Jána Pavla II. sa od roku 1984 novým arcibiskupom udeľuje 29. júna, na slávnosť apoštolov Petra a Pavla. Symbolizuje nielen baránka na pleciach dobrého pastiera z Lukášovho evanjelia, ale aj Ježiša Krista – baránka obetovaného na kríži. „Pálium vyjadruje aj zvláštne duchovné puto medzi metropolitom a pápežom, jeho duchovnú moc prijímanú a vykonávanú v jednote s cirkvou,“ uviedla Tlačová kancelária KBS ."Iba pápež je oprávnený nosiť pálium na ktoromkoľvek mieste a pri ktorejkoľvek príležitosti. Preto je obrad jeho odovzdávania jedinou príležitosťou vidieť viacerých arcibiskupov s páliami na jednom mieste v rovnakom momente. Arcibiskup – metropolita môže pálium nosiť len na území vlastnej jurisdikcie a po smrti musí byť pálium pochované so zosnulým.“
Imrich Gazda
Foto: radiovaticana.cz
Pozn. Prvá časť článku vychádza z textu publikovaného minulý rok na portáli Postoy.sk.
Prinášame vám pokračovanie minisérie venovanej doterajším veľvyslancom Svätej stolice na Slovensku. Marián Sekerák dnes predstavuje arcibiskupov Luigiho Dossenu a Henryka Józefa Nowackého (na obr.).
Mons. Luigi Dossena (1994 – 2001)
De facto druhým, no de iure prvým pápežským veľvyslancom v Slovenskej republike od jej vzniku sa 15.7.1994 stal arcibiskup Luigi Dossena. Narodil sa 28.5.1925 v Campagnola Cremasca v severnom Taliansku. Za kňaza bol vysvätený 25.3.1951. Počas rokov 1953 – 1955 študoval na Pápežskej cirkevnej akadémii, ktorá pripravuje budúcich vatikánskych diplomatov. Za biskupa bol vysvätený v roku 1973 – hlavným svätiteľom bol vtedajší vatikánsky štátny sekretár, kardinál Jean-Marie Villot. Vzhľadom na svoje diplomatické poslanie sa stal titulárnym arcibiskupom z Carpi. Pred svojím pôsobením na Slovensku bol apoštolským pronunciom v jedenástich krajinách po celom svete, v roku 1985 sa stal nunciom v Peru, kde pôsobil až do príchodu na Slovensko.
Počas svojho pôsobenia na Slovensku vybudoval v Bratislave nové sídlo nunciatúry a pripravil Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Podpísaná a ratifikovavaná bola v roku 2000. Pripravil aj prvú návštevu pápeža v samostatnej Slovenskej republike v roku 1995. Zaslúžil sa tiež o zriadenie Katolíckej univerzity v Ružomberku. V roku 1998 mu bol udelený Rad bieleho dvojkríža II. triedy. Nunciom na Slovensku bol do 8.2.2001, kedy odišiel do dôchodku. Arcibiskup Dossena zomrel 9.9.2007 vo veku 82 rokov.
Henryk Józef Nowacki (2001 – 2007)
Svoje poverovacie listiny odovzdal 10. mája 2001. Narodil sa 11.8.1946 poľským rodičom v bavorskom Gunzenhausene. Kňazom Tarnovskej diecézy (Poľsko) sa stal 30.5.1970, kde pracoval predovšetkým s mládežou. Neskôr študoval na Katolíckej univerzite v Lubline, na Pápežskej univerzite sv. Tomáša v Ríme, na Pápežskom orientálnom inštitúte a na Pápežskej cirkevnej akadémii. Vo vatikánskych diplomatických službách je od roku 1983. Za biskupa ho vysvätil Ján Pavol II. 19.3.2001, teda nie ako býva zvykom 6. januára. Vtom roku sa totiž na sviatok Zjavenia Pána uzatváral Jubilejný rok 2000.
Ako diplomat sa stal Nowacki blernským titulárnym arcibiskupom. Vo svojej homílii počas slávnostnej vysviacky mu Ján Pavol II. oznámil, že ho posiela „ako horlivého posla evanjelia do krajiny so starobylou kresťanskou tradíciou“, čiže na Slovensko. Jeho misia u nás sa skončila v novembri 2007, kedy ho Benedikt XVI. menoval za svojho vyslanca v Nikarague. V tom istom roku, 12. decembra, mu prezident SR za zásluhy udelil Rad bieleho dvojkríža II. triedy. Arcibiskup Nowacki ovláda okrem poľštiny aj nemecký, francúzsky, taliansky, španielsky a portugalský jazyk.
S menom H.J.Nowackeho sa spája aj kauza jeho údajnej spolupráce s poľskou tajnou bezpečnosťou počas totalitného obdobia. Na túto skutočnosť upozornil katolícky kňaz Tadeusz Isakowicz-Zaleski vo svojej knihe Księża wobec bezpieki (Kňazi na bezpečnosti). Podľa informácií, ktoré v nej uvádza, mal tajný spolupracovník s pseudonymom „Henry“ podpísať záväzok k spolupráci v roku 1977. S eštebákmi sa mal stretnúť najmenej trikrát, pričom mal donášať na svojich spolubratov – kňazov z diecézy Tarnów. Od roku 1988 osoba, ktorá medzitým zmenila pseudonym na „Jared“, nefigurovala v zoznamoch spolupracovníkov tajnej služby.
V marci 2007 priniesol poľský týždenník Wprost informáciu, že spolupracovníkom „Henrym“ mal byť skutočne Nowacki. Túto správu pre agentúru KAI poprel vtedajší lublinský arcibiskup Józef Mirosław Życiński, ktorý zomrel v Ríme vo februári minulého roku. Opätovne to však potvrdil autor spomínanej knihy Isakowicz-Zaleski. Za klamstvo a očierňovanie označil tieto informácie kardinál Stanisław Dziwisz. „Takéto informácie sú urážkou všetkých Poliakov,“ povedal krakovský arcibiskup.
V pravoslávnom kostole v Trebišove sa v nedeľu budú sláviť celoslovenské ekumenické bohoslužby v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Podľa predsedu Rady KBS pre ekumenizmus Andreja Imricha má ekumenický dialóg na Slovensku rezervy.
Od stredy na celom svete prebieha Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Každý rok sa realizuje od 18. do 25. januára za podpory Svetovej rady cirkví združujúcej 349 kresťanských cirkví a Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov zastupujúcej Katolícku cirkev, ktorá však nie je členkou rady. Témou tohtoročných modlitieb sú slová apoštola Pavla Korinťanom „Všetci budeme premenení... víťazstvom skrze nášho Pána Ježiša Krista“.
„Plná a viditeľná jednota kresťanov, ku ktorej sa hlásime, si vyžaduje, aby sme sa nechali premeniť a prispôsobili sa čo najdokonalejším spôsobom obrazu Krista,“ povedal v stredu počas generálnej audiencie pápež Benedikt XVI. a spýtal sa: „Ako môžeme vydávať presvedčivé svedectvo, ak sme rozdelení?“ Zároveň zdôraznil, že modlitba za jednotu nepatrí len do tohto týždňa, ale musí sa stať integrálnou súčasťou našich prosieb.
Podklady pre ekumenický týždeň každý rok pripravuje iná ekumenická skupina. „Tento rok boli texty navrhnuté zmiešanou skupinou Katolíckej cirkvi a Poľského ekumenického koncilu, do ktorého patria viaceré cirkvi a cirkevné spoločenstvá žijúce v Poľsku. Materiály boli potom upravené členmi Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov a Komisiou ,Viera a poriadok´ Svetovej rady cirkví,“ vysvetlil Benedikt XVI.
Podľa spišského pomocného biskupa a predsedu Rady KBS pre ekumenizmus Andreja Imricha sú na Slovensku rezervy v ekumenickom dialógu. „Možno je u mnohých obava, že ekumenizmom si narušíme vlastnú identitu, čo sa môže u každého zúčastneného aj ľahko stať. Vidíme však aj pozitívne snahy, čo nám v tejto oblasti dáva nádej,“povedal v rozhovore pre Tlačovú kanceláriu KBS. „Je dôležité, aby sa tento dialóg viedol medzi teológmi, ktorí sú verní učeniu svojho náboženstva a aby sa prakticky uskutočňoval medzi veriacimi, žijúcimi vedľa seba. Teológovia bez náboženskej identity a ľahostajní veriaci môžu naoko veľmi ľahko budovať medzi náboženskú jednotu, ale k úprimnej jednote to nevedie.“
Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov sa zrodil v roku 1908 z iniciatívy pátra Paula Wattsona, zakladateľa anglikánskeho náboženského spoločenstva, ktorý neskôr vstúpil do Katolíckej cirkvi. Jeho nápad podporil vtedajší pápež sv. Pius X. Na celú cirkev rozšíril túto myšlienku pápež Benedikt XV. listom Romanorum Pontificium z 25. februára 1916. Na južnej pologuli sa za jednotu kresťanov modlia v inom termíne, približne v turíčnom období.
Pred niekoľkými dňami otvorila nový rok aj vatikánska spravodlivosť. V tom uplynulom musel Tribunál Mestského štátu Vatikán riešiť 866 prípadov. Pochváliť sa však môže svojou rýchlosťou: trestné súdne konanie priemerne trvá 18,8 dní, občianske dokonca len 13 dní.
Aj keď sa Vatikán kvôli svojej miniatúrnej rozlohe, 492 obyvateľom a charakteru posvätného miesta javí ako miesto, kam ruka zločinu nedosiahne, nie je to tak. V roku 2011 musel miestny súdny tribunál riešiť 640 občianskych a 226 trestných súdnych procesov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že každý obyvateľ Vatikánu, medzi ktorými prevažujú príslušníci kléru, spáchal takmer dva zločiny ročne. Skutočnosť je iná. „Musíme vziať do úvahy, že Vatikán je miestom, ktoré nezahŕňa len miestnych obyvateľov, ale všetkých, ktorí ho navštívia. Tých, ktorí každý rok prichádzajú ako pútnici alebo turisti do baziliky alebo vatikánskych múzeí, je okolo 18 miliónov,“ vysvetlil v roku 2008 v rozhovore pre L´Osservatore Romano promótor spravodlivosti Nicola Picardi, ktorý funkciu vatikánskeho prokurátora zastáva dodnes.
Rozpočítanie 866 zločinov na 18 miliónov ľudí privádza k číslu blížiacom sa nule. Väčšina trestných činov sa týka krádeží, ale objavujú sa aj kuriózne prípady ako sú falošní kňazi. Nechýbajú však ani veľké prípady. Ešte v roku 1999 zavraždil člen Švajčiarskej gardy Cedric Tournay svojho veliteľa, jeho manželku a napokon aj seba. V roku 2007 zasa spáchal samovraždu mladý vatikánsky policajt Alessandro Benedetti.
Tribunál Mestského štátu Vatikán „je dostatočne rozvážny a výkonný orgán“, pochvaľoval si nedávno pre portál Vatican Insider prokurátor Picardi. Vysoká efektivita je dosahovaná najmä vďaka inštitútu samosudcu, ktorý rieši malé kauzy. Vyšším stupňom je senát tvorený troma osobami, nasleduje odvolací a kasačný súd. Kým pozície na prvých dvoch stupňoch zastávajú laici, členmi odvolacieho súdu môžu byť len príslušníci kléru a členmi kasačného súdu len kardináli. Čo sa týka vatikánskych obhajcov, nie každý taliansky advokát môže zastávať túto pozíciu. „Problém je technického charakteru: bežný taliansky advokát nepozná vatikánske právo a súdny systém. Advokáti, ktorí majú povolenie pôsobiť vo Vatikáne, sú absolventmi nielen civilného, ale aj kánonického práva na niektorej pápežskej univerzite a sú zapísaní v zozname právnikov Rímskej roty,“ uviedol predseda vatikánskeho tribunálu Giuseppe Dalla Torre v staršom rozhovore pre katolícky denník Avvenire.
Isté obavy prokurátor Picardi vyjadril smerom k budúcnosti. V posledných rokoch sa pôsobnosť tribunálu rozšírila aj na pracovné, finančné či mimovatikánske kauzy. Na konci roka 2010 Benedikta XVI. schválil štyri zákony o prevencii a zamedzení ilegálnych aktivít vo finančnej a monetárnej sfére. Týkajú sa napr. prania špinavých peňazí, falšovania bankoviek či iných finančných podvodov. Ďalšou novinkou je rozšírenie pôsobnosti tribunálu aj za hranice Vatikánu, takže v niektorých prípadoch musí riešiť kauzy mimovatikánskych subjektov, na ktoré sa vzťahuje cirkevné právo. „Kvôli týmto novým úlohám je potrebné postarať sa o primerané rozšírenie tribunálu,“ dodal prokurátor Picardi.
Zavraždený pakistanský minister pre náboženské menšiny sa stal víťazom anketyOsobnosť Sveta kresťanstva 2011. Na druhom mieste sa umiestnil zosnulý biskup Rudolf Baláž, tretím v poradí je poľský kardinál Stanislaw Dziwisz.
O výsledkoch ankety rozhodlo 130 čitateľov Sveta kresťanstva, ktorý sa do nej zapojili počas uplynulých dvoch týždňov. Víťaz Shahbaz Bhatti získal 37 % hlasov, biskup Baláž 29 % a kardinál Dziwisz 13%. Na ďalších priečkach sa umiestnil novinár Peter Seewald (8,5 %), konvertiti Keith Newton a spol. (7 %) a ghanský kardinál Peter Turkson (5,4 %). V mene tvorcov portálu ďakujem všetkým, ktorí sa do ankety zapojili a spolu s nami sledovali životné cesty týchto zaujímavých osobností. Ich profily nájdete tu.
Po premiérovom výbere Osobnosti Sveta kresťanstva vám chceme túto anketu ponúknuť aj v závere roka 2012. Veríme, že k jej väčšej atraktívnosti prispeje aj to, že nominácia osobností nebude pochádzať len od tvorcov Sveta kresťanstva, ale aj od niektorých známych kresťanských osobností zo Slovenska a Čiech. O všetkom vás budeme včas informovať.
„Indignados“ protestujúci proti dôsledkom finančnej krízy zavítali už aj do Vatikánu. V nedeľu niekoľko desiatok prevažne mladých Španielov a Francúzov obsadili Námestie sv. Petra. Po tom, ako jeden z nich vyliezol na vianočný stromček umiestnený uprostred námestia, zasiahla talianska polícia.
„Skorumpovaná cirkev“, „Pápež je kriminálnik“ a „Vatikán – plať dane ako všetci ostatní“. Aj takéto hesla zaznievali spod transparentu „Occupy the Vatican“, pod ktorým protestujúci rozložili svoje pestrofarebné stany a rozdávali letáky. Reakciu poriadkových síl vyvolalo až „okupovanie“ 30-metrového vianočného stromčeka jedným z protestujúcich. Počas zásahu boli zadržaní dvaja Francúzi.
„Chceli využiť námestie evidentne nevhodným a nehodným spôsobom, a teda bolo správne a vhodné vyviesť ich v spolupráci s poriadkovými silami,“citoval portál Vatican Insider hovorcu Svätej stolice Federica Lombardiho. „Indignados“ to videli ináč. „To, čo sa stalo je neuveriteľné. Očakávali sme, že príde aspoň niekto z Vatikánu a povie stop tomuto násiliu,“ povedal Katalánec Julian Garcia. „Sedeli sme na zemi a oni nás začali kopať a biť, až kým nás s obuškami nevytlačili.“
Nešlo o prvé „occupy the Vatican“. Pred týždňom sa „rozhorčení“ objavili na vatikánskom námestí s evanjeliovým meganápisom „Vstaň a choď“, ktorý rozvinuli po skončení tradičnej nedeľnej modlitby Anjel Pána za účasti pápeža.
Pred niekoľkými dňami vydala Kongregácia pre náuku viery pastoračnú nótu týkajúcu sa nadchádzajúceho Roku viery (11.10.2012 – 24.11.2013) . Naozaj je to len „technický“ dokument alebo ide o stelesnenie politickej stratégie Benedikta XVI.?
Stĺpčekár francúzskeho denníka Le Figaro Jean-Marie Guénois sa vo svojej úvahe uverejnenej na portáli Vatican Insider domnieva, že práve druhé z tvrdení je pravdivé. „Ktosi môže vždy podhodnocovať význam tohto ,obežníka´, ktorý nemá autoritu encykliky. Toto je pravdou len z technickej stránky. Pretože tento ,obežník´ je viac než iba obežník; je to stratégia politiky Benedikta XVI., ktorú oznámil už v roku 2005. Politiky jeho pontifikátu,“ domnieva sa Guénois. Podľa neho ide o príchod „pomalej, ale istej vnútornej reformy cirkvi“.
Takáto interpretácia sa však môže ukázať ako špekulatívna. Čo v skutočnosti prináša dokument, ktorý ohlásil v 12. bode svojho apoštolského listu Porta fidei Benedikt XVI., a ktorý tak promptne pripravila Kongregácia pre náuku viery v súčinnosti s ostatnými vatikánskymi dikastériami?
Predovšetkým ide o súbor odporúčaní, ktoré svojím charakterom nijako nevybočujú z „tradičnej“ línie, a ktoré bolo možné od dokumentu tohto druhu očakávať. Očakávania sú rozdelené do niekoľkých úrovní, podľa svojich adresátov. Prvým je univerzálna cirkev, druhým biskupské konferencie, nasledujú diecézy a napokon sú to jednotlivé farnosti, spoločenstvá, združenia a hnutia.
Leitmotívom na každej z úrovní je lepšie poznávanie Katechizmu katolíckej cirkvi, ktorého 20. výročie vydania pripadá na tento rok, ako aj koncilových dokumentov, ktoré oslávia svoju päťdesiatku. Aj preto sú biskupské konferencie vyzvané pripraviť ich nízkonákladové vydania a zabezpečiť jazykovú dostupnosť aj tým skupinám obyvateľstva, ktoré ešte nemali možnosť sa s nimi oboznámiť vo svojej materinskej reči.
V centre pozornosti bude najmä tohtoročná biskupská synoda o novej evanjelizácii a v roku 2013 Svetové dni mládeže v brazílskom Rio de Janeiro. Kongregácia očakáva aj uskutočnenie mnohých sympózií, konferencií a významných podujatí na medzinárodnej úrovni, ktorých ústrednou témou bude katolícka vierouka. Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov usporiada pri tejto príležitosti viaceré ekumenické stretnutia. Tešiť sa môžeme aj na špeciálnu internetovú stránku. Neprekvapuje, že všetky aktivity na centrálnej úrovni bude koordinovať vatikánsky Štátny sekretariát.
Väčšej pozornosti na národnej úrovni by sa malo dostať aj lokálnym svätcom ako „autentickým svedkom viery“. Takpovediac „zaplaviť“ nás môžu aj „brožúry a letáky apologetickej povahy“, ktorých vydanie spočinie tiež na pleciach biskupských konferencií. Tie by tiež mali preveriť súlad miestnych katechizmov s oficiálnym Katechizmom katolíckej cirkvi a napraviť prípadné pochybenia. Zasvätené osoby čakajú v diecézach študijné stretnutia, pri ktorých sa budú intenzívne zamýšľať nad katechizmom i dokumentmi II. vatikánskeho koncilu. Kňazi tiež majú ponúknuť veriacim homiletické cykly zamerané na „stretnutie sa s Kristom“, „význam Kréda“ či „vieru a cirkev“. Biskupi zas povedú špeciálne pôstne kajúce pobožnosti, pri ktorých budú „žiadať o Božie odpustenia, najmä za hriechy proti viere“.
Predsavzatím pre všetkých veriacich by okrem čítania spomínaných dokumentov mala byť aj meditácia nad listom Porta fidei, intenzívna účasť na liturgických sláveniach, najmä na Eucharistii. Farnosti by mali taktiež aktívnejšie organizovať ľudové misie.
Z uvedených odporúčaní obsiahnutých v pastoračnej nóte vyplýva, že nejde o nijaký politický dokument. Volanie po „vnútornej reforme cirkvi“ je zbytočné. Ak niekto potrebuje reformu, sú to sami veriaci, ktorí na živote tejto cirkvi participujú, ktorí ju tvoria. Súbor návrhov, ako takúto duchovnú reformu uskutočniť, je dostačujúci na to, aby boli prekonané problémy vyvstávajúce z dôvodu „hlbokej krízy viery, ktorá postihla mnohých ľudí,“ ako napísal Benedikt XVI. v spomínanom apoštolskom liste. Do akej miery sa to podarí, závisí od toho, ako veľmi sa táto „duchovná liečba“ implementuje do života cirkvi. A na túto implementáciu už nemá dosah nijaký vatikánsky orgán, ba ani sám pápež. Závisí výlučne od odhodlanosti a vôle jednotlivých veriacich.
Mitt Romney, ktorý sa uchádza o nomináciu Republikánskej strany v tohtoročných prezidentských voľbách, si môže pripísať ďalšie plus. Napriek svojej mormónskej viere získal otvorenú podporu piatich bývalých veľvyslancov USA pri Svätej stolici. Všetci sa hlásia ku Katolíckej cirkvi.
Iniciátorkou podpornej akcie je Mary Ann Glendon (na obr. dole), ktorá zastupovala USA vo Vatikáne v rokoch 2008 – 2009 a Romneyho podporovala už počas primárok pred štyrmi rokmi. „Guvernér Romney má skúsenosti, víziu a zápal pre spoločné dobro, ktoré naša krajina potrebuje v tejto kľúčovej historickej chvíli,“píše sa vo vyhlásení, ku ktorému svoje podpisy pripojili Thomas Patrick Melady, Raymond L. Flynn, James Nicholson a Francis Rooney. Signatári ocenili nielen Romneyho pro-life postoje, podporu rodine či tradičným americkým hodnotám, ale aj porozumenie ekonomickým, sociálnym a zahraničnopolitickým otázkam.
T. Melady bol ambasádorom vo Vatikáne ešte počas prezidentovania Georgea Busha st., J. Nicholson a F. Rooney počas éry jeho syna. Asi najzaujímavejším signatárom je R. L. Flynn, ktorý americké záujmy pri Svätej stolici hájil v časoch Billa Clintona a je členom Demokratickej strany. V roku 2000 však podporoval zvolenie Busha ml.
Podpora prominentných katolíckych osobností prišla Romneymu, ktorý v 80. rokoch pôsobil aj ako mormónsky biskup, veľmi vhod. Mnohí katolícki voliči, ale aj veriaci iných kresťanských denominácií, sa na jeho náboženské pozadie pozerajú s nedôverou. Navyše, v primárkach má až dvoch katolíckych súperov – bývalého pensylvánskeho senátora Ricka Santoruma, ale najmä bývalého šéfa Snemovne reprezentantov Newta Gingricha.
Zaujímavosťou je hlasovanie katolíckych voličov v posledných dvoch prezidentských voľbách. V roku 2004 dali prednosť konzervatívnemu protestantovi Georgeovi W. Bushovi (52%), ktorý je členom Episkopálnej cirkvi a kandidoval za Republikánsku stranu, pred liberálnym katolíkom Johnom Kerrym (47%) z Demokratickej strany. Vo voľbách v roku 2008 sa ani jeden z kandidátov nebol katolíkom. Katolíckych voličov si napokon získal Barack Obama (54%), ktorý sa hlási k Trojičnej cirkvi (Trinity Church), ale jeho celkový náboženský background je dosť nejasný (viac tu, tu a tu). Jeho konzervatívny baptistický súper John McCain z Republikánskej strany získal o deväť percent menej.
Imrich Gazda
Foto: wkipedia.org
Pozývame Vás zapojiť sa aj do ankety Osobnosť Sveta kresťanstva 2011.
Po sv. Jánovi z Avily, ktorého titulom učiteľ cirkvi Benedikt XVI. ovenčí v tomto roku, sa rovnakej pocty dočká zrejme aj Hildegarda z Bingenu. Myslí si to vatikanista Andrea Tornielli.
Svätá Hildegarda, ktorá nikdy nebola oficiálne kanonizovaná (proces, ktorý mal k svätorečeniu viesť, sa zastavil pol storočia po jej smrti), býva vďaka svojim víziám nazývaná aj „teutónskou prorokyňou“ či „rýnskou Sibylou“. Počas svojich príhovorov sa na ňu viackrát odvolal aj Benedikt XVI., ktorý ju neváhal titulovať ako svätú. Venoval jej tiež dve zo svojich katechéz v roku 2010 (tu a tu): „Hildegarda sa predovšetkým stavala proti hnutiu takzvaných katarov. Slovo katari znamená doslova ,čistí´. Presadzovali radikálnu reformu cirkvi najmä v boji proti kňazským deliktom. Ostro im vytýkala, že chcú rozvrátiť samu podstatu cirkvi a pripomínala im, že skutočnú obnovu cirkevného spoločenstva nedosiahnu ani tak zmenou štruktúr, ale skôr úprimným duchom pokánia a činorodou cestou obrátenia.“ Za svätú ju označil aj Ján Pavol II. v roku 1979, v liste adresovanom vtedajšiemu mohučskému biskupovi pri príležitosti 800. výročia jej smrti.
Kongregácia pre kauzy svätých, do kompetencie ktorej spolu s Kongregáciou pre náuku viery patrí aj problematika udeľovania týchto „cirkevných doktorátov“, už podľa Tornielliho skúma Hildegardin prípad. Formálny problém, ktorý vyplýva z jej „neoficiálnej“ svätosti bude vyriešený tak, že pápež ju oficiálne kanonizuje ešte pred udelením titulu učiteľka cirkvi v októbri 2012, domnieva sa známy vatikanista. Rovnakú správu priniesla aj agentúra Rome Reports.
Nemecká svätica žijúca na prelome 11. a 12. storočia by sa v prípade potvrdenia správy stala v poradí štvrtou takto ocenenou ženou z celkovo 33 osôb. Prvou je sv. Terézia Avilská, ktorá bola medzi učiteľky cirkvi zaradená v roku 1970 Pavlom VI., ďalšími sú sv. Katarína Sienská a sv. Terézia z Lisieux. Podmienkami nevyhnutnými na to, aby mohla byť osoba považovaná za cirkevného učiteľa je pravovernosť kandidátovej náuky (orthodoxa doctrina), jej „znamenitosť“ (eminens doctrina), svätosť kandidátovho života (insignis vitae sanctitatis) a akt oficiálneho cirkevného vyhlásenia (Ecclesiae declaratio).
Formálna procedúra udeľovania týchto titulov je pomerne neznáma, ako zdôrazňuje vatikanista Sandro Magister. Výnimkou je napr. článok jezuitu Giandomenica Mucciho s názvom „Titul učiteľ cirkvi“, publikovaný v roku 1997 v La Civiltà Cattolica. Autor v ňom upozorňuje, že problematickým je udelenie tohto titulu v prípade akéhokoľvek svätého pápeža: „V skutočnosti dokumenty jeho magistéria majú autoritu nie kvôli znamenitosti náuky, nadobudnutej ako osobný dar milosti, ale na základe úradu, ktorý z neho robí najvyššieho pastiera a učiteľa všetkých veriacich.“ Mucci pripája aj zoznam nádejných kandidátov, ktorí by v najbližších desaťročiach mohli ašpirovať na titul „Doctor Ecclesiae“. Okrem dvanástich mužov, medzi ktorými nechýbajú sv. Cyril a Metod, sv. Bernard zo Sieny, sv. Tomáš z Villanovy či sv. Ján Bosco, nájdeme aj šesť žien. Medzi nimi aj nemeckú mystičku, ktorej sviatok liturgický kalendár stanovuje na 17. september.
Benedikt XVI. tento týždeň prijal diplomatov akreditovaných pri Svätej stolici na tradičnom novoročnom stretnutí. Vo svojom príhovore bilancoval nielen diplomatické aktivity Svätej stolice, ale najmä spoločenské trendy roku 2011.
Vražda pakistanského ministra pre náboženské menšiny, havária jadrovej elektrárne vo Fukušime, ekonomická kríza či Arabská jar. Svojim príhovorom pápež obehol celý svet.
„Prvou medzi ľudskými právami je náboženská sloboda, pretože vyjadruje najzákladnejšiu skutočnosť ľudskej osoby,“ uviedol Benedikt XVI. s tým, že príliš často je toto právo z rôznych dôvodov obmedzované a zosmiešňované. Dôkazov v minulom roku bolo hneď niekoľko: vražda pakistanského ministra pre náboženské menšiny Shahbaza Bhattiho, vražedné atentáty proti nigérijským katolíkom, nábožensky motivovaný terorizmus v Ázii a Afrike, porušovanie základných ľudských práv kresťanských menšín v niektorých krajinách, vytláčanie náboženstva z verejnej sféry. Pápež znova pripomenul slová, ktoré adresoval náboženským lídrom, ktorí sa v októbri zišli v Assisi: „Náboženskí predstavitelia by mali pevne a dôrazne opakovať, že nábožensky motivovaný terorizmus nie je pravou podstatou náboženstva, ale jeho znetvorením a prispieva k jeho zničeniu.“ Na africkom kontinente sa však podľa neho nachádzajú aj príklady spolupráce medzi kresťanskými komunitami a miestnymi vládami, čo vedie k väčšej spravodlivosti, pokoju a zmiereniu.
Benedikt XVI. zdôraznil, že ekonomická kríza najhlbšie zasiahla práve rozvojové krajiny: „Kríza sa môže a musí stať podnetom k reflexii o ľudskej existencii a o dôležitosti jej etickej dimenzie, viac ako o mechanizmoch, ktoré určujú ekonomický život.“ Ďalšou veľkou obeťou krízy sú podľa pápeža mladí. Ich nespokojnosť prepukla najmä v Afrike a na Blízkom východe. „Momentálne je ťažké načrtnúť konečné hodnotenie nedávnych udalostí a úplne porozumieť ich dopadom na rovnováhu regiónu,“ konštatoval pápež a dodal, že počiatočný optimizmus upadol kvôli ťažkostiam spojeným s prebiehajúcimi zmenami. Dôležité je naďalej pokračovať v podpore neodcudziteľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby a jej práv.
V zložitej celosvetovej situácii je podľa Benedikta XVI. kľúčovou výchova mladých ľudí, ktorej venoval aj novoročné posolstvo k Svetovému dňa pokoja s názvom Vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju. Najdôležitejšími miestami výchovy sú rodina založená na manželskom zväzku muža a ženy a školské inštitúcie, ktoré majú s rodinou spolupracovať a klásť dôraz nielen na vedomosti, ale na harmonický rozvoj celej osobnosti, vrátane otvorenosti Transcendentnu. V tomto kontexte Benedikt XVI. ocenil rozsudok Európskeho súdneho dvora o zákaze patentovať pokusy s embryonálnymi kmeňovými bunkami a uznesenie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy , ktoré odsúdilo prenatálnu selekciu na základe výberu pohlavia. Zároveň však dodal, že „výchove mládeže – a v dôsledku toho aj budúcnosti ľudstva – odporuje najmä v západnom svete taká legislatíva, ktorá nielen dovoľuje, ale niekedy priamo favorizuje interrupcie“.
Súčasťou výchovy má byť aj budovanie rešpektu k stvorenstvu, pričom nemožno zabudnúť na obrovské prírodné katastrofy uplynulého roka, ktoré zasiahli najmä juhovýchod Ázie a Japonsko. „Ochrana životného prostredia, synergia medzi bojom proti chudobe a proti klimatickým zmenám sú dôležitými súčasťami podpory integrálneho ľudského rozvoja,“ dodal pápež.
V mene diplomatov sa Benediktovi XVI. prihovoril ich doyen, služobne najstarší veľvyslanec, ktorým je momentálne Alejandro Valladares Lanza z Hondurasu. Medzi prítomnými nechýbal ani slovenský veľvyslanec Jozef Dravecký, podľa ktorého sa stretnutia zúčastnilo oveľa viac diplomatov ako v minulých rokoch. Benedikt XVI. ocenil, že v uplynulom roku sa podarilo nadviazať plné diplomatické vzťahy s ďalšou krajinou, Malajziou, čím počet krajín s plnohodnotnými vzťahmi so Svätou stolicou stúpol na 179. Bilaterálna dohoda bola podpísaná aj s Azerbajdžanom a základné zmluvy s Čiernou Horou a Mozambikom. Medzi ďalšie úspechy vatikánskej diplomacie patrí aj akreditovanie nuncia pri Združení štátov juhovýchodnej Ázie (A.S.E.A.N.) a plnoprávne členstvo Svätej stolice v Medzinárodnej organizácii pre migráciu.
Nemecká tlač už dlhšie špekuluje nad odchodom prefekta Kongregácie pre náuku viery Williama Josepha Levadu. Nahradiť by ho mal biskup Regensburgu Gerhard Ludwig Müller. Zdá sa, že k výmene sa schyľuje už dnes.
Americký kardinál Levada nastúpil na čelo Kongregácie pre náuku viery v máji 2005, kde nahradil dlhoročného prefekta Josepha Ratzingera, ktorý bol zvolený za pápeža. Minulý rok v júni kardinál Levada dosiahol 75 rokov a v súlade s nariadeniami Kódexu kanonického práva podal demisiu. Polročné nadsluhovanie sa zrejme chýli ku koncu. Tlačové stredisko Svätej stolice dnes oznámilo, že večer ho prijme Benedikt XVI. Aj vzhľadom na zhoršený zdravotný stav možno predpokladať, že počas stretnutia pápež prijme jeho rezignáciu a vymenuje nástupcu.
Tým by sa mal stať regensburský biskup Gerhard Ludwig Müller (na obr.), s ktorým sa Benedikt XVI. stretol túto stredu po generálnej audiencii. Arcibiskup Müller je osobným priateľom súčasného pápeža a mnohých prekvapilo, že nefiguruje medzi novými kardinálmi, ktorí budú kreovaní v polovici februára. Pravdepodobný nový prefekt má 64 rokov a na čele svojej diecézy stojí od roku 2002. Nemeckí veriaci tak budú mať po čase svojho zástupcu na čele niektorého úradu rímskej kúrie. Napriek odchodu kardinála Levadu neostanú Spojené štáty naprázdno – na čele Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry bude naďalej pôsobiť kardinál Raymond Leo Burke. Navyše, hlavou Prefektúry pápežského domu je americký arcibiskup James Michael Harvey.
Po pápežovi a vatikánskom štátnom sekretárovi sa tak biskup Müller stane nepísanou „trojkou“ Katolíckej cirkvi. Získava pritom oveľa silnejší mandát ako kardinál Levada pred siedmimi rokmi. V roku 2009 bola s Kongregáciou pre náuku viery zlúčená Pápežská komisia Ecclesia Dei zodpovedná za dialóg s lefébvristami. Okrem nej prefekt vieroučnej kongregácie predsedá aj Medzinárodnej teologickej komisii a Pápežskej biblickej komisii. Benedikt XVI. urobil z bývalej Svätej inkvizície „superkongregáciu“, keď posilnil jej právomoci nielen v oblasti vieroučného, ale aj disciplinárneho charakteru, napríklad v oblasti sexuálnych deliktov kléru.
Stredajšia generálna audiencia s pápežom Benediktom XVI. bola naozaj vtipná. Zúčastnilo sa jej 200 cirkusantov a vzácny kubánsky krokodíl. Ten dokonca pocestuje s Benediktom XVI. na svoj rodný ostrov.
Benedikt XVI. sa v stredu v Aule Pavla VI. stretol nielen so 4 000 veriacimi, ale aj s 200 pestrofarebnými klaunmi, žonglérmi a akrobatmi. Svojim vystúpením spestrili záver audiencie venovanej modlitbe Ježiša Krista počas Poslednej večere (pozri video).
Nie je to prvýkrát, čo cirkusanti zavítali do Vatikánu. V decembri 2010 sa tu konalo stretnutie na tému Cirkusy a lunaparky – katedrály viery a tradícií, symboly nádeje v globalizovanom svete, ktorého sa zúčastnili nielen cirkevní predstavitelia, ale aj majitelia a zamestnanci „domov smiechu“.
Ďalším nezvyčajným účastníkom audiencie bol 40-centimetrový kubánsky krokodíl patriaci medzi kriticky ohrozené druhy zvierat. V posledných rokoch sa jeho počet znížil o 80%. Terajším domovom trojročného krokodíla je Zoologická záhrada v Ríme, ktorá si pripomína 100. výročie založenia. Práve pri tejto príležitosti sa zástupcovia ZOO so svojimi rodinami zúčastnili stretnutia s pápežom. Okolo 1200 zvieracích obyvateľov zoologickej záhrady zastupoval práve vzácny krokodíl.
Tým sa však jeho zaujímavá životná púť nekončí. Koncom marca, v čase apoštolskej cesty Benedikta XVI. na Kubu a do Mexika, bude premiestnený do krajiny pôvodu.
Od vzniku SR sa u nás vystriedali štyria apoštolskí nunciovia, teda veľvyslanci Svätej stolice v danej krajine. Kto to boli, čím sa zapísali do dejín Slovenska a čo robia dnes vám priblíži Marián Sekerák.
Apoštolský nuncius je stálym diplomatickým reprezentantom Svätej stolice v štáte alebo medzinárodnej organizácii. Podľa čl. 14 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch z roku 1961 patrí spolu s ostatnými veľvyslancami do 1. diplomatickej triedy. V niektorých – obvykle „tradične“ katolíckych – krajinách zastáva funkciu „doyena“, teda akéhosi hovorcu či „prvého medzi rovnými“ spomedzi všetkých diplomatických zástupcov v danom štáte. Podľa Pravidiel diplomatického protokolu v Slovenskej republike„doyen diplomatického zboru v SR je pápežský nuncius a vždy stojí na prvom mieste medzi diplomatickými zástupcami“. Vonkajším prejavom tejto pocty je napr. aj výslovné oslovenie nuncia v prezidentských príhovoroch v prípade, keď sa spolu stretáva celý diplomatický zbor (pozri napr. tu). Dodnes sa na Slovensku vystriedali štyria apoštolskí nunciovia (podrobnejšie o diplomatických stykoch so Svätou stolicou pred rokom 1989 tu).
Giovanni kardinál Coppa (1990 - 1994)
Prvým nunciom v samostatnej SR bol arcibiskup, teraz už kardinál Giovanni Coppa. Narodil sa 9. novembra 1925 v Albe, v severotalianskej provincii Cuneo. Doktorát získal na Katedre filozofie a latinskej literatúry Univerzity Najsvätejšieho Srdca v Miláne. Súčasne študoval nemčinu na rímskom Goetheho inštitúte. Kňazom sa stal 2. januára 1949. Po vysviacke začal pôsobiť ako diecézny delegát v hnutí Katolícka akcia. Už v roku 1952 vstupuje do služieb Svätej stolice, kde pracuje najskôr v Kancelárii apoštolských listov, ktorú zrušil Pavol VI. v roku 1973 svojím motu proprio Quo aptius, pričom výkon jej funkcií preniesol na vatikánsky Štátny sekretariát. Práve tam začal Giovanni Coppa pôsobiť od roku 1958. Najskôr ako „aiutante di studio“ Sekretariátu latinských listov, neskôr, v roku 1965 bol menovaný za čestného kanonika Baziliky sv. Petra. Od roku 1958 až do jej zrušenia bol zároveň asistentom kaplána vatikánskej Palatínskej stráže. Počas II. vatikánskeho koncilu pôsobil ako odborník na latinčinu. V roku 1968 bol menovaný za vedúceho vyššie spomínaného oddelenia a prvého minutanta (Primo Minutante). O desať rokov neskôr sa stal assesorom Štátneho sekretariátu. Neskôr prevzal úrad delegáta pápežských diplomatických zastupiteľstiev (Delegato delle Rappresentanze Pontificie) a následne pracoval na nunciatúrach na piatich kontinentoch.
1. decembra 1979 bol menovaný za titulárneho arcibiskupa alžírskej Serty, pričom za biskupa bol vysvätený 6. januára 1980 pápežom Jánom Pavlom II. Spolusvätiteľmi boli kardinál Eduardo Martínez Somalo a biskup Ferdinando Maggioni. Pontifik vo svojej vtedajšej homílii označil G. Coppu za „zaslúžilého syna“ Svätej stolice. Jeho biskupské motto znie "Sobria ebrietas spiritus" ("Triezve opojenie duchom").
Svoje diplomatické pôsobenie vo vtedajšej ČSFR začal 30. 6. 1990 po dlhom období diplomatického „vákua“ medzi dovtedajšou socialistickou krajinou a Apoštolskou stolicou. Po rozpade federácie sa arcibiskup Coppa stal nunciom pre Českú a Slovenskú republiku so sídlom v Prahe, od 1. 3. 1994 výhradne pre ČR. Nunciom v Čechách bol do 19. mája 2001.
30. mája 2001 bol vymenovaný za kanonika svätopeterskej baziliky a 29. októbra 2001 za konzultora Štátneho sekretariátu. Od apríla 2002 do decembra 2005 bol členom Kongregácie pre kauzy svätých.
Coppa bol ako zaslúžilý diplomat – ako býva v takýchto prípadoch zvykom – kreovaný za kardinála Benediktom XVI. 24. novembra 2007. Zaradený je do stupňa kardinál – diakon; jeho titulárnym kostolom je sv. Linus. Kardinál Coppa je historicky jeho prvým titulárom. Vzhľadom na vek patrí medzi kardinálov – nevoličov. Je expertom na patrológiu, obzvlášť dielo sv. Ambróza. Napísal desiatky odborných publikácií, vedeckých statí, komentárov a prekladov diel cirkevných otcov. V češtine v roku 1998 vyšiel súbor jeho kázní, rozhovorov a prednášok Buďte věrní.
Pápež Benedikt XVI. prijal rezignáciu pomocného biskupa arcidiecézy Los Angeles Gabina Zavala. Začiatkom decembra priznal dvojnásobné otcovstvo. Nejde o prvý prípad v USA, ani vo svete.
Losangelský arcibiskup Jose H. Gomez informoval veriacich o situácii listom zo 4. januára. V tento deň potvrdil prijatie abdikácie aj Vatikán. V liste arcibiskup uviedol, že biskup Zavala ho o svojom otcovstve informoval začiatkom decembra s tým, že Benedikta XVI. už požiadal o prijatie rezignácie.
„Arcidiecéza kontaktovala matku a deti, aby im ponúkla duchovnú pomoc a finančnú podporu pri platení príspevkov za vysokoškolské štúdiá,“ napísal v liste arcibiskup s tým, že identita rodiny ostane utajená kvôli ochrane ich súkromia. Hovorca arcidiecézy Tod Tamberg zároveň informoval o finančnom audite, ktorý preverí, či bývalý biskup nezneužíval cirkevné peniaze na podporu matky a detí. „Nenašli sa náznaky o zlom hospodárení alebo zneužití arcidiecéznych fondov,“citoval hovorcu National Catholic Reporter.
Biskup Zavala patrí medzi vplyvné osobnosti hispánskej katolíckej komunity v USA. Narodil sa v roku 1951 v Mexiku, ale vyrastal v Los Angeles. V roku 1977 bol vysvätený za kňaza a v roku 1994 za biskupa. Viedol rôzne kampane na podporu práv imigrantov, homosexuálov a proti trestu smrti.
Portál Vatican Insider zdôraznil, že nejde o prvého biskupa, ktorý abdikoval z podobných dôvodov. V roku 1990 musel z funkcie odstúpiť arcibiskup Atlanty Eugene Marino , o tri roky neskôr zasa arcibiskup Santa Fe Robert Sanchez. Ďalšími prípadmi z 90. rokov sú bazilejský biskup Hansjörg Vogel a biskup írskej diecézy Galway – Kilmacduagh Eamonn Casey. V posledných rokoch bol najmedializovanejším prípad paraguajského biskupa Fernanda Luga (na obr.). V roku 2007 požiadal pápeža o zbavenie úradu, aby mohol kandidovať v prezidentských voľbách, v ktorých rok nato zvíťazil. Pred troma rokmi sa priznal k desaťročnému vzťahu s mladou Paraguajčankou a otcovstvu dvojročného chlapca (viac tu).
Slovenské politické špičky cestovali do Vatikánu najmä kvôli blahorečeniu pápeža Jána Pavla II. Pracovne ho navštívil vtedajší podpredseda parlamentu Pavol Hrušovský a ministri Mikuláš Dzurinda a Daniel Lipšic.
Protokolárne najvýznamnejšou udalosťou v minulom roku bola účasť prezidenta na slávnosti blahorečenia pápeža Jána Pavla II. 1. mája 2011. „Slovenská delegácia patrila k tým zahraničným delegáciám, ktoré mali najvyššiu úroveň, pretože ju viedol prezident republiky pán Ivan Gašparovič a bol v nej aj vtedy podpredseda Národnej rady Pavol Hrušovský aj prvý podpredseda vlády Ján Figeľ,“povedal v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas veľvyslanec SR pri Svätej stolici Jozef Dravecký.
Pavol Hrušovský cestoval do Vatikánu aj v januári minulého roka, kde sa pracovne stretol s arcibiskupom Domeniqueom Mambertim, sekretárom Svätej stolice pre vzťahy so štátmi. V tom istom mesiaci sa s vatikánskym ministrom zahraničných vecí stretol aj slovenský šéf diplomacie Mikuláš Dzurinda. V závere generálnej audiencie sa pozdravil aj s pápežom Benediktom XVI., ktorému odovzdal pozvanie prezidenta na tohtoročnú návštevu Slovenska pri príležitosti osláv 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie.
Minister vnútra Daniel Lipšic cestoval do Vatikánu v novembri. Okrem obligátneho stretnutia s arcibiskupom Mambertim absolvoval aj prehliadku kasárni Švajčiarskej gardy a riaditeľ Bezpečnostných služieb a civilnej ochrany Mestského štátu Vatikán, ktorý je zároveň náčelníkom žandárskeho útvaru, Domenico Gianimu predviedol ukážku vatikánskeho bezpečnostného systému. V závere generálnej audiencie sa rovnako ako Dzurinda nakrátko stretol s Benediktom XVI. (viac tu).
Benedikt XVI. vybral ďalších 22 mužov, ktorým udelí kardinálsky purpur. Čo našepkávajú ich mená a ako sa to odrazí v prípadnej voľbe nového pápeža?
Menovaniu nových kardinálov je potrebné vždy venovať zvýšenú pozornosť. Nielenže tvoria exkluzívny poradný zbor pápeža a pomáhajú mu pri správe cirkvi, ale rozhodujú aj o jeho nástupcovi. Bez akéhokoľvek zbytočného špekulovania, vek 85 rokov, ktorý Benedikt XVI. dosiahne v apríli, je časom, kedy sa každý človek pozerá skôr na cieľ, ku ktorému sa blíži, ako na cestu, ktorú prešiel. Aj keď jedno nemožno oddeliť od druhého.
Napokon, samotný pápež si je vedomý týchto skutočností. Prvýkrát počas jeho pontifikátu nebol vopred oznámený itinerár apoštolských ciest v nasledujúcom roku (jedinú ohlásenú cestu na Kubu a do Mexika koncom marca oznámil len tri mesiace pred jej konaním) a konzistórium, ktoré sa očakávalo v priebehu roka, bolo zvolané už na polovicu februára, pričom mená nových kardinálov Benedikt XVI. oznámil hneď v prvý týždeň nového roka. S najväčšou pravdepodobnosťou tak súčasný pápež využíva poslednú možnosť ovplyvniť zloženie kardinálskeho kolégia, ktoré vyberie jeho nástupcu, čo významne zvyšuje váhu oznámeného výberu.
Základným faktom je, že vďaka v poradí štvrtému konzistóriu počas pontifikátu Benedikta XVI. (2006, 2007, 2010, 2012), dosiahol počet ním kreovaných kardinálov – voliteľov tesnú väčšinu nad vyvolencami Jána Pavla II. Ich menovaním stúpne počet kardinálov – voliteľov na 125, pričom 65 z nich vybral súčasný pápež a 60 jeho predchodca.
Je zjavné, že Benedikt XVI. vsadil najmä na Talianov a monsignorov z rímskej kúrie. Medzi 68 kreovanými kardinálmi – voliteľmi (vrátane posledného výberu) je 20 Talianov a tri desiatky mužov z kúrie. Vďaka súčasnému pápežovi tak počet Talianov medzi voličmi stúpol na 25% (31 kardinálov) a počet súčasných alebo bývalých „kuriálnikov“ až na 35% (44 kardinálov). Navyše, zdôraznil taliansky vatikanista Andrea Tornielli, viacerí z nich sú veľmi blízki súčasnému štátnemu sekretárovi Tarcisiovi Bertonemu.
Ešte dôležitejšia je však poznámka amerického vatikanistu Johna Allena, Jr., že dominancia Talianov a kuriálnych monsignorov neznamená, že budúci pápež musí pochádzať z ich radov. Ani v minulosti talianski kardináli nepostupovali jednotne a ani teraz by sa nezhodli pri favoritoch z ich radov – najčastejšie sa spomína milánsky arcibiskup Angelo Scola a predseda Pápežskej rady pre kultúru Gianfranco Ravasi. Na druhej strane, len ťažko si možno predstaviť zvolenie nového pápeža bez výraznejšej podpory týchto dvoch skupín.
Medzi novými kardinálmi chýbajú osobnosti, akými počas konzistória 2010 boli Antonios Naguib, koptský patriarcha Alexandrie alebo Laurent Monsengwo Pasinya, arcibiskup Kinshasy, ktorí zastupovali prenasledované, resp. africké cirkevné spoločenstvá. Celkovo je dnes medzi kardinálmi – voliteľmi len 11 Afričanov. Teda presne toľko, koľko je kardinálov z USA, kde však v porovnaní s Afrikou žije o polovicu menej katolíkov. Ako poznamenal vatikanista Allen, „kardinálske kolégium ani naďalej nebude odrážať katolícku demografiu – dve tretiny z 1,2 miliardy katolíkov dnes žijú na južnej pologuli, pričom v polovici storočia sa očakáva ich vzostup na tri štvrtiny“.
Čo vedie Benedikta XVI. k preferovaniu západných hierarchov? Už viackrát som spomenul jeden, podľa mňa najpodstatnejší dôvod – pričom nevylučujem aj iné príčiny. Napriek dynamickému rozvoju kresťanstva v krajinách tretieho sveta, Benedikt XVI. vníma starý kontinent, kde sa síce kresťanstvo nezrodilo, ale kde sa celé dve tisícročia rozvíjalo, ako srdce kresťanského sveta. Ak bude zdravé srdce, silným bude celý organizmus. Menovaním nových lídrov sa pápež pokúša rozpumpovať stále tichšie bijúci kľúčový orgán. Otázkou je, či nenastal čas povolať odborníkov z iných krajín.
Vo svojom rozsiahlom článku vatikanista Allen spomína jeden častý, ale nie úplne pravdivý názor. Ľudia väčšinou predpokladajú, že pápeži menujú kardinálov na svoj obraz, čím chcú dosiahnuť, aby ich nástupca pokračoval v nimi nastolenej politickej či teologickej línii. Keďže kardináli sú pápežovi najbližší spolupracovníci je pochopiteľné, že si medzi nich nevyberá ľudí z úplne iného cesta. Podľa Allena je však pri Benediktovi XVI. zjavné, že si vyberá skôr „technokratov“ ako „ideológov“ – hoci aj názorovo jemu blízkych. Medzi ním kreovanými kardinálmi dokonca nájdeme aj osobnosti, pri ktorých sa zdá, že kráčajú vo výrazne odlišnej názorovej línii. Medzi nich napríklad patrí aj novovymenovaný brazílsky kardinál João Bráz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorý roky sympatizoval s teológiou oslobodenia a dnes je v blízkom vzťahu s Hnutím Fokoláre.
Na Sviatok zjavenia Pána pápež Benedikt XVI. oznámil 22 mien nových kardinálov. Mnohých pozorovateľov vatikánskeho diania prekvapil najmä neobvykle skorý čas ich zverejnenia.
Po verejnom konzistóriu z 20. novembra 2010 sa zvýšil počet kardinálov – voličov na 122 z celkových 203. Aktuálne tvorí exkluzívny cirkevný klub 192 mužov, z ktorých 108 má menej ako 80 rokov, a teda disponuje právom pápežskej voľby. Počas najbližšieho konzistória,18. februára ich pribudne 22, z toho bude 18 voličov. Pápež Ratzinger doplní kolégium už po štvrtý raz (2006, 2007, 2010, 2012). Zároveň sa objavujú dohady, podľa ktorých je to pre Benedikta XVI. zrejme posledná možnosť, ako ovplyvniť zloženie voličského telesa, ktoré vyberie jeho nástupcu.
Benedikt prekvapil Už samotný dátum vyhlásenia mien členov najprestížnejšieho cirkevného klubu viacerých prekvapil. Aj taký ostrieľaný a dobre informovaný vatikanista ako Andrea Tornielli priniesol správu o blížiacej sa udalosti len deň vopred. Napriek dlhodobým očakávaniam sa prekvapením stalo aj niekoľko mien. A to ani nie tak tých, ktoré sa na zozname budúcich „cirkevných kniežat“ objavili, ako skôr tých, ktoré na ňom chýbajú...
Dolce Italia Ako sa už stalo u Benedikta XVI. zvykom, pozície si upevnia najmä rodáci z Apeninského polostrova. Z kardinálskeho klobúka sa už môžu tešiť: Fernando Filoni (65), ktorý sa v máji 2011 stal prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov; niekdajší nuncius v Taliansku, takmer 70-ročný Giuseppe Bertello, prezident Governatorátu Mestského štátu Vatikán a zároveň predseda Pápežskej rady pre Mestský štát Vatikán; Giuseppe Versaldi (68), v septembri minulého roku menovaný za prezidenta Prefektúry pre ekonomické záležitosti Svätej stolice. Rady kardinálov v rímskej kúrii posilnia aj 74-ročný Antonio Maria Vegliò, ktorý je prezidentom Pápežskej rady pre starostlivosť o migrantov a cestujúcich; Francesco Coccopalmerio (73), prezident Pápežskej rady pre legislatívne texty a Domenico Calcagano (69), prezident Administrácie dedičstva Svätej stolice.
Pomerne neočakávane sa kardinálom stal aj 65-ročný arcibiskup Florencie Giuseppe Betori (na obr.). Benedikt XVI. tak porušil nepísané pravidlo, podľa ktorého pokiaľ predchodca kardinálskeho kandidáta nedosiahol ešte vek, v ktorom stráca aktívne volebné právo, teda 80 rokov, jeho nástupca by sa kardinálom stať nemal. Emeritná hlava spomínanej arcidiecézy, kardinál Ennio Antonelli, súčasný prezident Pápežskej rady pre rodinu oslávi osemdesiatku až v roku 2016. Ako malú nespravodlivosť môže toto menovanie vnímať Cesare Nosiglia, arcibiskup Turína. Jeho predchodca, kardinál Severino Poletto sa medzi osemdesiatnikov zaradí totiž už na budúci rok.
Azda najväčším prekvapením je, že do purpuru sa prinajmenšom najbližších pár rokov neoblečie Salvatore Fisichella, prezident Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu. Práve on bol jedným z top favoritov, ktorý je dokonca považovaný za „papabile“, teda za horúceho pápežského kandidáta. Pri Fisichellovi, ktorého v tomto roku v súvislosti s nadchádzajúcou biskupskou synodou o novej evanjelizácii čakajú „hviezdne chvíle“, zrejme zavážil vek. V porovnaní s ostatnými prelátmi z kúrie je skutočne mladíkom. Len vlani v auguste oslávil šesťdesiatku.
Silná kúria Okrem už spomínaných Talianov sa kardinálska prestíž v rámci kúrie posilní ešte o iné mená. Červený biret získa 76-ročný Španiel Santos Abril y Castelló, vicekomorník Apoštolskej komory a arcikňaz Pápežskej baziliky Panny Márie Snežnej, o ktorom sme vlani informovali aj na Svete kresťanstva. Prekážkou na zisk prestížneho titulu nebola, rovnako ako v prípade Giuseppe Betoriho skutočnosť, že jeho predchodca vo funkcii vicekomorníka, kardinál Paolo Sardi, nemá ešte ani 78 rokov.
Potešia sa aj portugalsky hovoriace národy. Rodeným Portugalčanom, ktorý sa v polovici februára stane kardinálom, je Manuel Monteiro de Castro, ktorý bol len deň pred svojim vyzdvihnutím menovaný za veľkého penitenciára (rozhrešovateľa) Apoštolskej penitenciárie, kde nahradil už presluhujúceho kardinála Fortunata Baldelliho. De Castro má za sebou bohatú diplomatickú minulosť v službách Svätej stolice. Až do 5. januára pôsobil ako sekretár Kongregácie pre biskupov. Zaujímavé je, že napriek svojmu nedávnemu menovaniu do novej funkcie, bude mať podľa kanonického práva len niečo vyše roka pre prácu na tomto poste. Koncom marca totiž oslávi 74 rokov.
Brazília dostane svojho šiesteho kardinála – voliča v podobe prefekta Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorým je João Bráz de Aviz (64). Osobitné miesto medzi budúcimi kardinálmi zaujme niekdajší arcibiskup amerického Baltimoru (Maryland) Edwin Frederick O`Brien (72), ktorý je od minuloročného augusta veľmajstrom Rytierskeho rádu Svätého hrobu v Jeruzaleme. V kardinálskom kolégiu sa tak ocitnú dvaja muži s priezviskom O`Brien. Tým druhým je Škót Keith Michael Patrick O`Brien, ktorý je kardinálom už od roku 2003.
Naprieč zemeguľou Ešte v prvej polovici tohto roka sa k osemdesiatnikom pridajú kardinál Edward Michael Egan, emeritný arcibiskup New Yorku a kardinál Miloslav Vlk, bývalý pražský arcibiskup. Cesta k červenému klobúku sa tým otvorila pre ich nástupcov, Timothyho Michaela Dolana (62) a Dominika Duku (68, na obr.). Z reakcie, ktorú druhý z menovaných poskytol českej sekcii Vatikánskeho rozhlasu možno usudzovať, že kardinálske menovanie očakával a považuje ho za pokračovanie tradície, podľa ktorej sa česká metropola radí medzi tých pár arcibiskupských sídel na planéte, s ktorými sa táto hodnosť spája automaticky.
Svojho kardinála – voliča dostanú aj ďalšie dve európske krajiny: Holandské kráľovstvo a Spolková republika Nemecko. Tú prvú reprezentuje arcibiskup Utrechtu, ani nie 60-ročný Willem Jacobus Eijk, ktorému sa cesta k titulu otvorila po tom, čo len nedávno oslávil osemdesiatku jeho predchodca vo funkcii, kardinál Adrianus Johannes Simonis. Siedmym nemeckým kardinálom s právom pápežskej voľby a zároveň najmladším spomedzi všetkých, ktorí 18. februára prijmú kardinálsku hodnosť, sa stane len 55-ročný Rainer Maria Woelki, ktorého predchodca, kardinál Georg Maximilian Sterzinsky zomrel vlani v júni. Prekvapením je, že medzi kardinálov sa – aspoň v tomto roku – nezaradí hlava diecézy Rezno a pápežov osobný priateľ, arcibiskup Gerhard Ludwig Müller, ktorý na Silvestra oslávil 64. narodeniny. Je otázne, nakoľko sa týmto znižujú šance, aby nahradil presluhujúceho amerického kardinála Williama J. Levadu, prefekta Kongregácie pre náuku viery.
Tretieho kardinála – voliča (k M. Ouelletovi a J.-C. Turcotteovi) získa Kanada. Stane sa ním torontský arcibiskup Thomas Christopher Collins (65), ktorý je v tejto funkcii už od januára 2007. Ten sa na červený klobúk načakal dosť, keďže ho mal na dosah už počas predchádzajúcich dvoch konzistórií. Pokiaľ ide o Kanadu, je to práve ani nie 70-ročný kardinál Ouellet, prefekt Kongregácie pre biskupov a prezident Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, ktorého vek formálne bráni arcibiskupovi Québecu Géraldovi Cyprienovi Lacroixovi, členovi Sekulárneho inštitútu Pia X., aby sa stal kardinálom. Zdá sa, že výnimky z nepísaných pravidiel sa Benedikt XVI. rozhodol uplatniť len v niektorých prípadoch.
Poteší sa aj Ázia. Ťažko skúšaná čínska cirkev má dôvod na radosť vďaka kardinálskemu menovaniu Johna Tong Hona (72), arcibiskupa Hong Kongu. Emeritný arcibiskup tohto mesta, Joseph Zen Ze-kiun, ktorého za kardinála kreoval Benedikt XVI. v roku 2006, oslávi jubileum 80 rokov už o pár dní. Sýrsko-malabarský obrad získa kardinála v osobe Georga Alencherryho (66), arcibiskupa Ernakulamu-Angamaly (India).
Čestné tituly Medzi kardinálov, ktorí už v deň svojho menovania presiahli vek 80 rokov, a tak ich tituly budú skôr čestné, sa zaradí rumunský gréckokatolícky arcibiskup Lusian Mureşan (80). Okrem neho to bude aj niekoľko nebiskupov. Prvým je Julien Ries (na obr.), už 91-ročný kňaz belgickej diecézy Namur, emeritný profesor cirkevných dejín na Katolíckej univerzite v Louvain. Ďalším je biblista a rodák z Malty, 86-ročný augustinián Prospero Grech, kreovanie ktorého vyvolalo na jeho rodnom ostrove značný ohlas. Grech je emeritným profesorom viacerých rímskych univerzít, člen Spoločnosti pre štúdium Nového zákona pri Pápežskej biblickej komisii a konzultant Kongregácie pre náuku viery. Konzultantom tej istej kongregácie je aj nemecký jezuita Karl Josef Becker (83), emeritný profesor Pápežskej Gregorovej univerzity, ktorý ako člen pracovnej skupiny Pápežskej komisie Ecclesia Dei participoval na vieroučných diskusiách medzi Svätou stolicou a Kňazským bratstvom sv. Pia X. (lefébvristi). Vzhľadom na spätosť posledných dvoch menovaných s vplyvným vatikánskym dikastériom je zrejmé, prečo si u Benedikta XVI. vyslúžili kardinálsku poctu.
Počty, počty, počty... Na tajnom konzistóriu z 5.11.1973 stanovil Pavol VI. maximálny počet voličov v kolégiu na 120. Toto pravidlo, ktoré bolo viackrát porušené (naposledy v roku 2010), znovupotvrdil Ján Pavol II. vo februári 1996 apoštolskou konštitúciou Universi Dominici Gregis. Ak chcel tejto „norme“ Benedikt XVI. učiniť zadosť, mohol do zoznamu kardinálov – voličov dopísať len o niečo vyše 10 mien, pričom počet „čestných“ titulov by ostal neobmedzený. Počet 120 však aj tentoraz bude prekročený, a to o 5, keďže spomínaný kardinál Zen sa stane nevoličom ešte do začiatku konzistória. Spolu bude k 18. februáru (v prípade, že žiaden z kardinálov dovtedy nezomrie) tvoriť kolégium celkovo 214 mužov. Kardinálov z Európy bude v najbližšom konzistóriu kreovaných dokopy 16, z toho 7 Talianov. Vďaka nim tak narastie počet kardinálov z Apeninského polostrova až na 51, z čoho bude 29 voličov.
Odišli s dlhým nosom V rôznych končinách sveta čakajú na kardinálske menovanie viacerí monsignori, z ktorých si ním do šiesteho tohtoročného dňa boli takmer istí: Béchara Bontros Rai, ktorý je od marca 2011 patriarchom Antiochie; arcibiskup nikaragujskej Managuy Leopoldo José Brenes Solórzano (jeho predchodca, saleziánsky kardinál Miguel Obando Bravo už dávnejšie nie je voličom); arcibiskup španielskej Valencie Carlos Osoro Sierra (jeho kardinálsky predchodca García–Gasco y Vincente zomrel 1. mája 2011); arcibiskup filipínskeho Cebu Jose Serofia Palma (aj jeho predchodca, kardinál Ricardo Jamin Vidal už mal 80 rokov); ani nie 58-ročný arcibiskup brazílskeho Belo Horizonte Walmor Oliveira de Azavedo (emeritný arcibiskup tohto mesta, kardinál Serafim Fernandes de Araujo už má 87 rokov).
Nových kardinálov mohla získať aj Afrika. Nestalo sa. Medzi kandidátmi boli arcibiskup Luandy (Angola) Damião António Franklin a arcibiskup Kampaly (Uganda) Cyprian Kizito Lwanga. V oboch prípadoch sa ich predchodcovia, kardináli Alexandre do Nascimento a Emmanuel Wamala už pomaly blížia k deväťdesiatke.
Paradox, aký platí pre už zmieneného arcibiskupa Québecu, platí aj pre ďalších ašpirantov na kardinalát. Ide o westminsterského arcibiskupa a predsedu Konferencie biskupov Anglicka a Walesu Vincenta Gerarda Nicholsa (na obr.). Emeritný arcibiskup Westminsteru, kardinál Cormac Murphy-O`Connor osemdesiatku oslávi koncom augusta. Arcibiskup kolumbijskej Bogoty, Jesús Rubén Salazar Gómez si počká na 80. narodeniny kardinála Pedra Rubiana Sàenza do 13. septembra. Keďže Gómez nebol vymenovaný za kardinála, Kolumbia už po tomto dátume nebude mať nijakého voliča. Osemdesiat rokov dovŕši 10. augusta aj kardinál Gaudencio Borbon Rosales. Ani to však ku kardinálskej hodnosti pre tento rok nepomôže jeho nástupcovi, ktorým je Luis Antonio Gokim Tagle, ani nie 55 ročný arcibiskup filipínskej Manily. Najneskôr, až 8. decembra 2012 sa jubilantom stane Brazílčan, dehonián, kardinál Oscar Scheid. Keďže konzistórium sa bude konať skôr, než po očakávaných narodeninách, kardinálsky klobúk si neodnesie jeho nástupca vo funkcii arcibiskupa São Sebastião do Rio de Janeiro, cistercita Orani João Tempesta.
Analogická situácia je v prípade André-Josepha Léonarda, arcibiskupa Mechelenu-Bruselu a prímasa Belgicka, keďže jeho predchodca kardinál Godfried Danneels dovŕši osemdesiatku až v júni 2013. Rovnako je na tom aj salezián Ricardo Ezzati Andrello, arcibiskup Santiaga de Chille, keďže emeritná hlava tejto arcidiecézy, kardinál Francisco Javier Errázuriz Ossa má „len“ 78 rokov. Predchodca toledského arcibiskupa (Španielsko) Braulia Rodrígueza Plazu, kardinál Antonio Cañizares Llovera, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, nemá ešte ani 70 rokov. Kardinálom sa nestane ani José Horacio Gómez, arcibiskup Los Angeles. Emeritný arcibiskup tohto amerického mesta, kardinál Roger Michael Mahony, odišiel do dôchodku len vlani.
Za svoju dlhoročnú činnosť majstra pápežských liturgických slávení mohol byť do kardinálskej hodnosti povýšený aj Piero Marini (na obr.), ktorý je od októbra 2007 prezidentom Pápežského výboru pre medzinárodné eucharistické kongresy, kde nahradil kardinála Tomka. V prospech povýšenia Mons. Mariniho do kardinálskej hodnosti hovoril aj fakt, že všetci jeho doterajší predchodcovia na súčasnom poste (J. Tomko, E. Gagnon, O. Rossi) mali túto hodnosť, hoci ju, na druhej strane, získali ešte pred vymenovaním do spomínanej funkcie. Z darčeka, ktorý mohol dostať k svojim 70. narodeninám, ktoré oslávi 13. januára, však nebude nič.
Slovensko stále čaká V rovine špekulácií sa už istý čas nesie kardinálske menovanie 53-ročného bratislavského arcibiskupa Stanislava Zvolenského, ktorý je členom Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry. Obaja naši kardináli totiž už dávno nedisponujú právom pápežskej voľby a mať svojho voliča je pre krajinu vecou prestíže. Nehovoriac o tom, že „tradične katolícke“ Slovensko by malo mať nárok na takúto osobu, keďže v ostatnom konzistóriu mal každý z našich susedov – okrem nás – prinajmenšom jedného voliča. Keďže sa tak tohto roku nestane, slovenský zástupca nebude s najväčšou pravdepodobnosťou participovať ani na najbližšej voľbe pápeža. Arcibiskup nášho hlavného mesta si bude musieť počkať minimálne do ďalšieho konzistória. Ako je zjavné z vyššie uvádzaných faktov, horúcich kandidátov je primnoho. Navyše, ide o nepochybne významnejšie biskupské sídla, než je to bratislavské.
Imrich Gazda
Som odborný asistent na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spolupracujem s portálom Postoy.sk, denníkom SME, týždenníkom .týždeň a teologickou revue Nové horizonty. Píšem najmä o Vatikáne, Katolíckej cirkvi a dianí vo svete kresťanstva. Som ženatý, mám dve deti.
Marián Sekerák
Študujem politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Popri štúdiu sa venujem problematike politickej filozofie, politických teórií a vybraným otázkam teológie. Sledujem dianie vo Vatikáne, osobitne sa zaujímam o osobu a dielo pápeža Benedikta XVI.
Benedikt XVI. dnes vymenoval za pomocného biskupa Bratislavskej arcidiecézy kňaza Jozefa Haľka. Biskupskú vysviacku prijme 17. marca. Od júla čaká na nového biskupa aj Banská Bystrica. Záujem o pomocného biskupa potvrdila aj Prešovská arcieparchia.
Nového diecézneho biskupa by na jar mala dostať aj Banskobystrická diecéza, ktorú od smrti biskupa Rudolfa Baláža v júli minulého roku spravuje diecézny administrátor Marián Bublinec. Práve on by sa mohol stať novým biskupom. Vzhľadom na tendenciu Benedikta XVI. menovať na čelo diecéz dovtedajších pomocných biskupov, sa ako pravdepodobnejšie javí meno spišského pomocného biskupa Andreja Imricha. Biskup Imrich je navyše posledným z pomocných biskupov vysvätených v prvých ponovembrových rokoch, ktorý nebol povýšený do úradu diecézneho biskupa (viac tu).
Imrich Gazda
Marián Sekerák
