piatok, augusta 27, 2010

Správy z Vatikánu môžete komentovať aj twittovať

0 comments

Ešte v apríli tohto roku zriadil Vatikánsky informačný servis (VIS) blog, na ktorom môžete komentovať aktuálne dianie vo Vatikáne. Stránka je prepojená so službami Twitter a YouTube.

Blog, ktorý bol spustený 9. apríla, využíva blogovaciu službu Blogspot. Dostanete sa naňho zadaním adresy www.visnews.org. Stránka v anglickom, talianskom, francúzskom a španielskom jazyku neobsahuje blogy vo vlastnom zmysle slova, ale len aktuálne informácie o dianí vo Vatikáne, ako aj archív 35 000 správ siahajúci do roku 2002. Správcom blogu je José Miguel Chavarría.

Zaujímavosťou je, že čitateľ môže k jednotlivým textom pridávať komentáre, ktoré sú však prísne sledované, či kliknúť na jednu z troch ikon: veľmi zaujímavé, celkom zaujímavé alebo málo zaujímavé. Na Twitteri má blog už takmer 8 000 nasledovníkov. Prvý „twitt“ sa objavil 13. apríla.

Vatikánsky informačný servis, ktorý je jednou zo služieb Tlačového strediska Svätej stolice, bol zriadený 28. marca 1990. Od roku 1991 predplatiteľom zadarmo zasiela denný súhrn aktuálneho diania vo Vatikáne. Informuje najmä o nomináciách a aktivitách Svätého otca a ostatných úradov rímskej kúrie, prináša syntézy pápežských homílií, príhovorov a dokumentov, ale aj oficiálne vyhlásenia tlačového strediska. Jeho momentálnym riaditeľom je španielsky novinár Miguel Castellvi.

Zdroj: Zenit

pondelok, augusta 23, 2010

RECENZIA: Cisárovi cisárovo, ale nikdy nie Božie

2 comments

Denverský arcibiskup Charles Chaput, ktorý je v týchto dňoch na návšteve Slovenska, vydal pred dvoma rokmi knihu Dať cisárovi cisárovo s podtitulom Slúžiť národu žijúc svoju katolícku vieru v politickom živote.

V auguste 2008, kedy sa kniha objavila na knižnom trhu, vyšla vo vatikánskom denníku L´Osservatore Romano rozsiahla recenzia. Chaputovo posolstvo je jednoduché, ale určite nie prostoduché, konštatuje jej autor, kňaz Newyorskej arcidiecézy a profesor teológie na Boston College, Robert Imbelli.

Úcta, nie uctievanie
Kľúčové posolstvo knihy je vyjadrené v jej podtitule Slúžiť národu žijúc svoju katolícku vieru v politickom živote. Arcibiskup Chaput zdôrazňuje, že viera má vždy spoločenský rozmer. Vzťah s Bohom cez Ježiša je vždy zároveň vzťahom s druhými, čo najlepšie vyjadruje scéna posledného súdu v Matúšovom evanjeliu zhrnutá do slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). „Naplnenie zjavenia Ježiša Krista nie je ničím iným ako zosilnením povolania veriaceho podporovať príchod jeho kráľovstva do každej dimenzie ľudského života,“ píše vo svojej recenzii profesor Imbelli.

Arcibiskup Chaput v zhode s viacerými vyjadreniami pápeža Benedikta XVI. tvrdí, že Cirkev nemá záujem o nadvládu nad svetom, ale zároveň má právo vyjadrovať a presadzovať svoje postoje. „Ako môže prispievať k spoločnému dobru, ak do debát a diskusií neprispieva svojím morálnym presvedčením a svojimi základnými hodnotami?“ Chaput priznáva svetským lídrom to, čo im patrí, úctu a akceptáciu, ale nie uctievanie a bezvýhradnú poslušnosť, ktoré patria iba Bohu. Vzorom aplikácie Ježišových slov „dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21) je podľa neho anglický svätec Thomas Morus. „V porovnaní so svedectvom viery Thomasa Morusa, Martina Luthera Kinga, Dietricha Bonhoeffera či vietnamského kardinála Françoisa-Xaviera Nguyên van Thuâna sa naša ľahká náklonnosť ku kompromisom javí ako zrada,“ píše arcibiskup Chaput.

Erózia katolíckej identity
Práve v úplnom prispôsobení sa veriacich dnešnému svetu vidí jeden z kľúčových problémov súčasného kresťanstva. Byť kvasom spoločnosti je vždy spojené s rizikom nekritického prispôsobenia sa aktuálnej dobe, čoho dôsledkom je oslabenie evanjeliového svedectva, píše Chaput a pripomína slová apoštola Pavla z Listu Rimanom: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).

Príkladom evanjeliovej vernosti sú podľa Chaputa dvaja americkí arcibiskupi: Joseph Rummel, ktorý viedol arcidiecézu New Orleans v rokoch 1935 – 1964 a Raymond L. Burke, bývalý arcibiskup Saint Louis a súčasný prefekt Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry. Arcibiskup Rummel veľkú časť svojho života zasvätil odstraňovaniu rasovej segregácie, ktorá bola zakorenená aj medzi veriacimi. Nebál sa pritom ani tvrdých opatrení. V roku 1951 nariadil z kostolných lavíc odstrániť nápisy „pre bielych“ a „pre farebných“. O štyri roky neskôr, keď veriaci istej farnosti odmietali prijať čierneho kňaza, ktorého im pridelil, farnosť zrušil. V roku 1962 dokonca exkomunikoval troch najhlasnejších bojovníkov z radov veriacich organizujúcich protesty proti zrušeniu rasovej segregácie. Za tieto kroky zožal potlesk amerických médií.

Podobne nekompromisne postupoval v roku 2004 arcibiskup Burke, ktorý kňazom svojej diecézy prikázal neudeľovať Eucharistiu trom politikom bojujúcim za tzv. právo na potrat. Na rozdiel od arcibiskupa Rummela si uznanie médií nevyslúžil. Podstatné je však podľa Chaputa to, v čom sa ich konanie zhodovalo: ani Rummel, ani Burke svoje postoje neodvodzovali od spoločenských očakávaní, ale od učenia cirkvi.

Kontemplácia v akcii
Pri vydávaní svedectva katolíci nemajú zabúdať na to, že ich aktivity nikdy nie sú cieľom, ale len prostriedkom, ktorým poukazujú na Krista. „Kresťanská viera je oveľa viac ako len súbor princípov, na ktorých sa dohodneme. Je predovšetkým štýlom úplne nového života. Ľudia musia vidieť tento nový život, radosť, ktorú prináša. Musia vidieť zjednotenie veriaceho s Ježišom Kristom,“ píše arcibiskup Chaput a dodáva, že nestačí, ak katolíci budú svojim blížnym ponúkať len sociálne, kultúrne alebo vzdelávacie služby. Musia im dávať samotného Krista. „Poslanie a katolícka identita sú neoddeliteľné a svoje sviatostné vyjadrenie nachádzajú v Eucharistii, prameň a vrchol života katolíka.“

Charles J. Chaput: Render Unto Caesar. Serving the Nation by Living Our Catholic Beliefs in Political Life. New York : Doubleday, 2008. 258 s. 21,95 $.

Súvisiace články:
Biskup, ktorý sa postavil Obamovi

štvrtok, augusta 19, 2010

Online kňazi

0 comments

Internet mení formy komunikácie aj v cirkvi. Nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi ľuďmi a Bohom. E-mail preňho by asi zostal nedoručený, ale prečo si pri modlitbe a rozjímaní nepomôcť novými technológiami?


Celkom zaujímavý pohľad na využívanie informačných a komunikačných technológií kňazmi priniesol nedávny výskum Švajčiarskej univerzity v Lugane, Pápežskej univerzity Santa Croce v Ríme a vatikánskej Kongregácie pre klérus. Do projektu s názvom Picture (Priests’ ICT Use in their Religious Experience), ktorého výsledky boli prezentované začiatkom leta, sa zapojilo takmer 5-tisíc kňazov zo 117 krajín, čo je asi 1,2 percenta svetového kléru. Takmer 95 percent z nich je na internete denne. Škála jeho využívania je skutočne široká.

Pod krížom s myšou

Len 8,7 percenta kňazov pri príprave kázní nikdy nepoužíva internet. Za týmto účelom ho však 14,7 percenta kňazov používa denne, 46 percent aspoň raz týždenne. Percentá sa však líšia pri porovnaní jednotlivých kontinentov. „Nájdu sa aj takí ,šikovní´ kňazi, ktorí desať minút pred omšou popri umývaní a obliekaní vytlačia kázeň z internetu, dobehnú do kostola a prvýkrát ju čítajú priamo veriacim. Dokážu to s takým pátosom, že mnohí sa neubránia slzám,“ hovorí kaplán z prešovského sídliska Sekčov Peter Fogaš.

Dodáva, že internet v tomto zmysle prípravu kázní zjednodušil a zrýchlil, ale samotných kňazov ochudobnil. „Starší kňazi o internete ani nechyrovali, kníh sa k nim dostalo minimum, boli nútení premýšľať, rozjímať, pozorovať a tvoriť. Obdivujem ich kazateľské fungovanie.“ Používanie internetu pri príprave príhovorov však úplne nezavrhuje. „Ani moja štandardná príprava na nedeľnú kázeň sa nezaobíde bez presurfovania obľúbených stránok. Zväčša hľadám nové ilustrácie alebo komentáre k biblickým textom. Dôležitý je aj prístup k aktuálnemu dianiu v cirkvi. Vyhýbam sa však zautomatizovanému internetovému kázaniu.“

Pokračovanie tu.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 32/2010.

Foto: americanpapist.com

Súvisiace články:
Kňaz a bloger Peter Fogaš: Internet kazateľov ochudobnil
Kňaz a bloger Miroslav Lettrich: Biskupi nedoceňujú význam internetu

pondelok, augusta 16, 2010

Benedikt XVI. pripravuje tretí diel Ježiša Nazaretského. Vydal aj knihu pre deti

0 comments

Počas prebiehajúcej letnej dovolenky pracuje pápež Benedikt XVI. na tretej a poslednej časti knihy Ježiš Nazaretský. Jej témou bude Ježišovo detstvo. Práve deťom venoval aj svoju poslednú knihy Ježišovi priatelia, ktorá vyšla pred niekoľkými týždňami.

Informáciu o príprave posledného dielu Ježiša Nazaretského potvrdil vo vysielaní Vatikánskeho televízneho centra hovorca Svätej stolice Federico Lombardi. „Je zjavné ako mu leží na srdci doviesť do cieľa tento veľký plán, ktorý zahájil pred niekoľkými rokmi,“ povedal.

O detstve vieme málo

Podľa vatikanistu talianskeho denníka Il Foglio Paola Rodariho pápež nemá v úmysle napísať rozsiahlu knihu, akou bola napr. prvá časť trilógie, ale len v útlom diele skompletizovať uvažovanie nad Ježišovým životom. Rodari dodáva, že samotná Biblia je na informácie o jeho detstve skúpa. Kým evanjelisti Matúš a Lukáš sa tejto témy aspoň stručne dotkli, Marek a Ján sa jej úplne vyhýbajú.

Prvý diel knihy Ježiš Nazaretský, ktorý vyšiel v roku 2007, sa ihneď stal bestsellerom. Dielo vyšlo naraz v nemčine, taliančine a poľštine a pápež na ňom začal pracovať ešte ako kardinál počas letnej dovolenky v roku 2003. Za prvých šesť mesiacov na trhu sa predali dva milióny exemplárov. Benedikt XVI. sa v ňom zamýšľal nad Ježišovým verejným účinkovaním od krstu v Jordáne po premenenie na hore Tábor, pričom v predslove zdôraznil, že „kniha v žiadnom prípade nie je aktom učiteľského úradu, ale iba výrazom môjho osobného hľadania ,Pánovej tváre´ (porov. Ž 27, 8). Preto mi každý môže slobodne oponovať“. Druhý diel venovaný veľkonočným udalostiam bol vydavateľovi odovzdaný v máji tohto roku, momentálne sa pracuje na jeho prekladoch a v kníhkupectvách by sa mal objaviť na jar.

Pápež deťom

Minulý mesiac vyšla prvá kniha Benedikta XVI., ktorá je určená deťom. Ježišovi priatelia rozprávajú o živote dvanástich apoštolov a svätého Pavla. „Pápež nás berie za ruku a sprevádza nás pri odhaľovaní toho, kto vlastne boli prví spoločníci Krista, ako ho stretli a ako si ich získal, aby ho už nikdy neopustili,” píše v predhovore španielsky kňaz Julián Carrón, líder katolíckeho hnutia Spoločenstvo a oslobodenie.

Kniha, ktorá má 48 strán a je ilustrovaná talianskym umelcom Francom Vignaziom, vyšla v milánskom vydavateľstve San Giuliano Milanese. Jednotlivé texty vychádzajú z katechéz, ktoré pápež predniesol počas generálnych audiencií.

Zdroj: Zenit, Il Foglio, Vatican Information Service

Foto: parocchiasansilvestropapa.it

sobota, augusta 14, 2010

Pár slov o spovedi

0 comments

Spoveď sa ľuďom mimo cirkvi zdá byť nielen čímsi neracionálnym a magickým, ale priamo ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Prečo si sypať popol na hlavu pred človekom, ktorý je možno horší ako ja? Ako ma môže nejaká „čarovná formulka“ očistiť od zlyhaní a dokonca urobiť zo mňa lepšieho človeka?

Pritom aj ľudia, ktorí na spoveď nechodia, z času na čas čosi ako spoveď absolvujú. Každý zažíva chvíle, kedy cíti potrebu prehodnotiť svoj život, niekomu sa vyrozprávať a skorigovať svoje konanie. Vďaka týmto ľudským potrebám nie sú psychológovia bez práce.

Ukradnuté vrátiť

So spoveďou je to podobné. Človek nad sebou uvažuje, ľutuje svoje zlyhania a dáva si záväzok zmeniť svoje konanie. „Bonusom“ je odpustenie týchto pokleskov, pre ktoré sa používa aj termín hriechy, samotným Bohom. Až v tomto bode nastáva rozdiel medzi sebareflexiou neveriaceho a veriaceho. Kým ten druhý verí, že môže byť očistený od svojich zlých skutkov a posilnený pri konaní dobra, neveriaci je presvedčený, že môže dostať odpustenie od toho, komu ublížil, ale nič viac. Podstatou spovede je tak – rovnako ako v prípade ostatných sviatostí – viera.

Ako môže jeden človek očistiť druhého od hriechov? Nijako. Kňaz nikdy nemôže odpúšťať hriechy vo svojom mene, ale len v mene Boha, ktorý dal túto moc aj hriešnym ľuďom. Ak človek v tieto skutočnosti neverí, spoveď preňho nemá význam a postačí mu psychológ. Na druhej strane je užitočné, ak má kňaz dobré základy zo psychológie a človeku, ktorý za ním príde, vie pomôcť nielen duchovne, ale aj ľudsky. Z tohto dôvodu musí každý seminarista, ktorý sa pripravuje na kňazstvo, absolvovať štátnu skúšku z pedagogiky a psychológie.

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu. Ak sa zlodej vyspovedá z krádeže, ale nakradnuté nevráti s vedomím, že mu bolo odpustené a bude ďalej kradnúť s tým, že sa mu opustí znova, dopúšťa sa ďalšieho závažného hriechu, ktorým je opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo. Milosrdenstvo a spravodlivosť idú ruka v ruke.

Štruktúry hriechu

Tak ako rozrastajúca sa korupcia kazí kvalitu života, tak hriešne konanie ľudí vytvára to, čo teológovia oslobodenia označujú za štruktúry hriechu, pavučinu zla. Národnostná neznášanlivosť, nevymáhateľnosť práva, zneužívanie sociálneho systému a legislatívnych dier, nevyplácanie miezd, jednoducho zlá spoločnosť je len dôsledkom konania hriešnych jednotlivcov.

Napriek tomu, že veriaci si kňazov zvyknú idealizovať, nemali by zabúdať, že kňaz je rovnako hriešnou osobou ako oni. Ešte viac by si to mali uvedomovať samotní kňazi, ktorí sa musia spovedať rovnako ako ostatní veriaci. Dokonca by mali k spovedi pristupovať ešte poctivejšie. Pri každom udelení rozhrešenia by mali mať na vedomí svoju hriešnosť. Byzantská liturgia vo formule rozhrešenia obsahuje slová, ktoré túto skutočnosť stále pripomínajú: „... Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote...“

Vedomie, že odpustenie hriechov nie je ich špeciálnou schopnosťou, ale službou, ktorú prijali od Boha, by sa malo odrážať aj v ich ochote vyspovedať každého, kto ich o to požiada. Zamieňanie si povolania so zamestnaním a neochota vyspovedať veriacich mimo „úradných hodín“, môže ľudí nielen znechutiť, ale priviesť až k uvažovaniu o zmysluplnosti celej spovede.

Rady pred spovednicou

Katolíci sa podľa cirkevných prikázaní majú vyspovedať aspoň raz do roka. Preto sa pred veľkými sviatkami ako sú Veľká noc alebo Vianoce vytvárajú pred spovednicami dlhé rady. Mnoho veriacich má zaužívané spovedať sa pred každým prvým piatkom v mesiaci, kedy sa v kostoloch pred vystavenou Eucharistiou koná pobožnosť k Ježišovmu srdcu vnímanému ako centrum milosrdenstva a odpustenia. Citliví veriaci však k spovedi pristupujú vždy, keď cítia, že závažným spôsobom prestúpili Božie prikázania, to znamená, že spáchali tzv. ťažký hriech. Ľudia intenzívnejšie prežívajúci svoju vieru si občas vykonávajú aj tzv. generálnu spoveď, kedy analyzujú celý svoj život a vyznávajú aj staršie hriechy.

Aj keď má spoveď pevnú štruktúru, nie vždy prebieha rovnako. Nikdy však nesmie chýbať vyznanie hriechov, ľútosť, predsavzatie vykonať skutky zadosťučinenia a rozhrešenie zo strany kňaza. Štandardne však kňaz povie aj niekoľko povzbudivých slov, ak bližšie pozná dotyčného človeka snaží sa mu aj konkrétne poradiť. Kvôli tomu si niektorí veriaci hľadajú stáleho spovedníka, s ktorým sa môžu poradiť alebo sa mu vyžalovať. Počas veľkonočných a vianočných spovedí, keď pred spovednicou stoja rady a ľudia sú nervózni, keď niekto dlho nevychádza, však nie je čas na hĺbkové rozhovory a preto sa spoveď obmedzuje na spomínané minimum.

Poistkou pre veriacich, že ich hriechy nebudú prezradené, ani iným spôsobom zneužité, je tzv. spovedné tajomstvo, ktorým je každý kňaz pod veľmi prísnym trestom viazaný. Tajné nahrávanie spovede a následné šírenie takýchto nahrávok je považované za jeden z najzávažnejších deliktov, ktorých sa môže kňaz alebo iný veriaci dopustiť. Opätovne to zdôraznili aktualizované Normy o najzávažnejších deliktoch, ktoré v máji tohto roku podpísal pápež Benedikt XVI.

Časť myšlienok sa objavila v článku Karola Sudora Kňaz nesmie prezradiť ani úmysel zločinu, ktorý vyšiel v dnešnom vydaní denníka SME.

Foto: sxc.hu

streda, augusta 11, 2010

Kňaz a bloger Peter Fogaš: Internet kazateľov ochudobnil

1 comments

Je kaplánom na prešovskom sídlisku Sekčov a tvorcom blogu Requiram. Napriek tomu si myslí, že úloha kňazov je skôr ukazovať prstom od počítača. „Rozvíjanie duchovného života pomocou internetu neraz nadobúda pochybné metódy,“ tvrdí katolícky kňaz Peter Fogaš.


Podľa výsledkov výskumu Priests’ ICT Use in their Religious Experience mnohí kňazi využívajú internet nielen pri príprave kázní, ale aj pri modlitbe. Ako je to s tebou?

Poznám kňazov, ktorí boli vysvätení pred vyše tridsiatimi rokmi. O internete ani nechyrovali, kníh sa k nim dostalo minimum, boli nútení premýšľať, rozjímať, pozorovať a tvoriť. Obdivujem ich kazateľské fungovanie. Dnes sa medzi nami nájdu sa aj takí „šikovní“ kňazi, ktorí desať minút pred omšou popri umývaní a obliekaní vytlačia kázeň z internetu, dobehnú do kostola a prvýkrát ju čítajú priamo veriacim. Dokážu to s takým pátosom, že mnohí sa neubránia slzám.

Internet v tomto zmysle našu prípravu zjednodušil a zrýchlil, naše homílie obohatil, ale nás samých ochudobnil. Dávam si preto pozor na takéto automatické kázanie. Moja štandardná príprava na nedeľnú kázeň sa napriek tomu nezaobíde bez surfovania po obľúbených stránkach. Väčšinou hľadám nové ilustrácie alebo komentáre k biblickým textom. Dôležitý je aj prístup k aktuálnemu dianiu v Cirkvi.

Domnievaš sa, že internet je užitočným nástrojom pri šírení evanjeliového posolstva? Až 52% kňazov v spomínanom výskume tvrdí, že áno.
Súhlasím, ale kresťanský internet na Slovensku je stále v rukách nadšencov a amatérskych dobrovoľníkov. Vzniklo mnoho stránok, ale za dlhé roky nevylepšujú svoju grafickú úpravu. Diecézy a cirkevné inštitúcie budú musieť v tejto oblasti investovať zvlášť do zamestnancov, ktorí ich domovské stránky posunú na profesionálnejšiu úroveň.

Môžu byť sociálne siete užitočné pri duchovnom poradenstve?
Existuje internetová stránka, na ktorej môžu ľudia prostredníctvom webkamery pozerať na vystavenú Oltárnu sviatosť a modliť sa. Iná doména ponúka návštevníkom modlitby rôznych denominácii, ktoré budú virtuálne odriekavané za toho, kto si danú modlitbu a daný čas predplatí Najobľúbenejšou modlitbou medzi používateľmi je prosba o finančnú pomoc. Rozvíjanie duchovného života pomocou internetu nadobúda neraz pochybné metódy.

Sociálne siete sú užitočné pri poskytovaní informácií a všeobecných odpovedí, ale poradenstvo v zmysle duchovného vedenia jednotlivca k Bohu je prostredníctvom virtuálnej komunikácie skôr škodlivé. Dôverný dialóg z očí do očí medzi kňazom a veriacim, ktorého podstatným prvkom je ušná svätá spoveď, nemožno ničím nahradiť.

Súhlasíš s tvrdením niektorých skeptikov, že nové informačné a komunikačné technológie prinášajú viac rizík ako výhod?
Táto otázka sa týka všetkých ľudských vynálezov počnúc kuchynským nožom a končiac atómovou bombou. Všetko je záležitosťou správnosti používania. Pozitívnym javom sú nové projekty, cez ktoré sa deti učia tieto technológie správne využívať.

Žiadajú ťa veriaci, aby si im ako kňaz poradil napr. aj v tom ako správne využívať internet či iné technológie?
Niekedy ma prekvapia tým, že málo poznajú slovenské kresťanské stránky, nehovoriac o zahraničných. Zdá sa mi, že úloha kňazov bude skôr opačná – ukazovať prstom od počítača. Musíme deťom aj dospelým nanovo ukazovať, že hra v prírode alebo na ulici je viac než warcraft, že stretnutia a spoznávanie sa v úzkom kruhu priateľov sú obohacujúcejšie než plytké reči na Pokeci, že prečítanie dobrej knihy človeka naplní viac než klebety o celebritách, že vzácne udalosti si vychutnáme skôr bez fotoaparátu a kamery než pri ustavičnom stláčaní spúšte.

Súvisiaci článok:
Kňaz a bloger Miroslav Lettrich: Biskupi nedoceňujú význam internetu

pondelok, augusta 09, 2010

Musia politici bozkať pápežovi ruku?

0 comments

Po diplomatickom faux pas predsedu parlamentu Richarda Sulíka sa téma štátneho a diplomatického stala mediálne príťažlivou. Sobotné vydanie denníka SME prinieslo rozhovor s odborníkom na spoločenskú etiketu a protokol Jarolímom Antalom, ktorý sa kriticky, ale zároveň nepresne vyjadril aj k protokolu Svätej stolice.

„Trápi ma aj to, že ak príde pápež na Slovensko, na letisku si naši oficiálni predstavitelia pred ním kľaknú a pobozkajú mu prsteň. To si môžu dovoliť len na omši či na súkromnej audiencii, podľa protokolu znamená však také niečo podriadenie sa cudzej moci,“ uviedol protokolista Antal.

K jeho výpovedi je potrebné doplniť jednu dôležitú poznámku: protokol Svätej stolice nevyžaduje, aby štátni predstavitelia pred pápežom pokľakli a pobozkali mu tzv. rybársky prsteň s vyobrazením prvého pápeža Petra s loďkou a sieťou (na obr. víta pápeža Jána Pavla II. počas jeho návštevy Slovenska v roku 2003 predseda parlamentu Pavol Hrušovský). Nevyžaduje sa to dokonca ani počas omše alebo audiencie. Na druhej strane to protokol ani nezakazuje. Ak sa politici rozhodnú pokľaknúť alebo sa ukloniť (čo mnohí robia napr. aj pri stretnutí s dalajlámom) a prsteň pobozkať, ide o ich rozhodnutie, nie o naplnenie požiadavky druhej strany.

Katolíci a „imidžáci“

V prípade, že je štátny predstaviteľ katolíkom, môže jeho rozhodnutie vzdať úctu pápežovi súvisieť s tým, že na väčšinu zahraničných návštev Svätý otec prichádza nielen ako najvyšší predstaviteľ Mestského štátu Vatikán, ale najmä ako hlava Katolíckej cirkvi. Zvážiť, či je vhodné, aby štátny predstaviteľ pri vítaní iného štátneho predstaviteľa prejavil aj svoju náboženskú príslušnosť a úctu k pozemskému lídrovi svojej cirkvi, je už na ňom a jeho poradcoch.

Súkromným rozhodnutím je aj pobozkanie prsteňa nie kvôli náboženskému presvedčeniu, ale pre vylepšenie imidžu. Falošnosť takýchto rozhodnutí však vedia občania poľahky odhaliť. To isté platí aj o účasti politikov na novoročnej omši, ktorú protokolista Antal v rozhovore tiež kritizuje: „Zlé je, že sa to stalo súčasťou osláv oficiálneho štátneho sviatku.“ Pre upresnenie, katolíci si na novoročnej omši nepripomínajú vznik Slovenskej republiky, ale slávnosť Panny Márie Bohorodičky.

Keď už som spomenul dalajlámu, Juraj Kušnierik z týždenníka .týždeň a jeden z novinárov, ktorí s dalajlámom mohli urobiť rozhovor počas jeho minuloročnej návštevy Slovenska, zhrnul „dalajlámovský“ protokol takto: „Nepodávať ruku, ak vám ju nepodá sám, oslovovať ho ,vaša svätosť´, organizátori dokonca radia, aby sa s ním nezoznamovala ako prvá Zlatica (Puškárová, pozn.) , ale jeden z nás, mužov.“

„Banánová“ tradícia?

Protokolista Antal sa dotkol aj otázky pozície apoštolského nuncia (veľvyslanca Svätej stolice) v rámci diplomatického zboru: „Slovensko má za doyena diplomatického zboru pápežského nuncia. Tento starý zvyk uznávajú dnes už len latinskoamerické štáty, Taliansko či Španielsko, ani nie Poľsko.“ Nezisťoval som aktuálny stav, ale bývalý veľvyslanec ČSFR a neskôr ČR pri Svätej stolici František X. Halas vo svojej knihe Fenomén Vatikán, ktorá vyšla v roku 2004 uvádza, že pozíciu doyena (čestná pozícia prvého medzi rovnými) má nuncius v 43 krajinách sveta, medzi ktorými z európskych krajín figurujú Belgicko, Česká republika, Francúzsko, Chorvátsko, Írsko, Taliansko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, ale aj krajiny s protestantskou tradíciou Nemecko a Švajčiarsko či pravoslávne Rumunsko.

Je možné, že počas uplynulých rokov sa situácia v niektorých krajinách zmenila, aj keď zmena takmer dvestoročnej tradície siahajúcej až k Viedenskému kongresu v roku 1815, je málo pravdepodobná. Každopádne, vykresliť Slovensko ako „banánovú republiku“ kvôli udržiavanie tejto tradície, je zavádzajúce a od učiteľa diplomacie nediplomatické. Navyše, platí to čo v prípade pobozkania prsteňa: Svätá stolica si pozíciu doyena pre svojich veľvyslancov nenárokuje.

Foto: bratislava.sk

sobota, augusta 07, 2010

Evanjelická biskupka abdikovala. Klamala o zneužívaní detí

0 comments

Maria Jepsenová písala históriu. V roku 1992 bola prvou ženou zvolenou za biskupku nemeckej Evanjelickej cirkvi. Pred niekoľkými dňami pritiahla pozornosť opäť. Je prvou nemeckou biskupkou, ktorá abdikovala pre nedôrazný postup pri vyšetrovaní sexuálneho zneužívania. A kvôli verejnému klamstvu.

„Moja dôveryhodnosť je spochybnená. V dôsledku toho sa necítim byť disponovaná hlásať Evanjelium tak, ako som to sľúbila Bohu.“ Týmito slovami sa 65-ročná Jepsenová (na obr.) rozlúčila s biskupským stolcom v Hamburgu, na ktorom sedela už druhé desaťročné funkčné obdobie. „Je to dôkaz, že dlhá séria násilností a sexuálnych zneužívaní zverejnených v Nemecku počas uplynulých mesiacov sa netýka iba Katolíckej cirkvi, ako to naznačuje demisia biskupa Augusta Waltera Mixa, ale aj ostatných častí systému starostlivosti o mladých, vrátane protestantských a nekonfesionálnych školských zariadení,“ napísal taliansky denník Corriere della Sera. Podľa profesora Philipha Jenkinsa z Pennsylvania State University je napr. v USA podiel zneužívania medzi protestantskými pastormi dokonca vyšší ako medzi katolíckymi kňazmi.

Za pádom biskupky Jepsenovej stojí pastor zo severonemeckého Ahrensburgu Dieter K. Ten mal počas 70. a 80. rokov zneužiť viacero chlapcov a dievčat, vrátane svojich nevlastných detí. Pred niekoľkými týždňami Jepsenová uviedla, že o tomto prípade sa dozvedela až v marci tohto roku a ihneď nariadila vyšetrovanie. Týždenník Der Spiegel však zistil, že o pastorovi vedela už v roku 1999, celú kauzu však podcenila a konala veľmi nerozhodne. Taliansky denník konštatuje, že biskupka abdikovala nie preto, lebo nepostupovala tak ako mala, ale skôr preto, že verejne klamala.

Pre nemeckú Evanjelickú cirkev, a najmä pre jej ženské hnutie, je to už druhý vážny úder v krátkom období. Vo februári abdikovala hannoverská biskupka Margot Kässmannová, ktorú len niekoľko mesiacov predtým zvolili za predsedníčku rady Evanjelickej cirkvi, čím sa v podstate stala hlavou nemeckých evanjelikov. Keď ju koncom februára zastavila policajná hliadka, dychová skúška ukázala, že auto riadila s 1,54 promile alkoholu v krvi. „Som zdesená, že som sa dopustila takej hroznej chyby. Moje srdce mi hovorí, že nemôžem s potrebnou autoritou v úrade ostať,“ povedala pri svojej abdikácii 51-ročná Kässmannová, ktorá sa ako prvá biskupka v úrade rozviedla.

Zdroj: Corriere della Sera, Křesťan Dnes

Foto: flickr.com

Odoberaj RSS kanál

Facebook

Archív blogu