Moravský Velehrad bude dnes popoludní svedkom pohrebu významného kardinála Tomáša Špidlíka. Liturgii bude v bazilike Nanebovzatia Panny Márie a sv. Cyrila a Metoda predsedať olomoucký arcibiskup Jan Graubner. Koncelobrovať budú všetci českí a moravskí biskupi.
Podľa poslednej vôle kardinála Špidlíka, ktorý zomrel v Ríme 16. apríla, bolo jeho telo prevezené na Moravu, kde si ho veriaci mohli uctiť v krypte olomouckej katedrály sv. Václava až do včera. Zádušnú omšu slúžil ešte 20. apríla v Bazilike sv. Petra v Ríme dekan kardinálskeho kolégia Angelo Sodano. Obradu poslednej rozlúčky po skončení omše predsedal pápež Benedikt XVI., ktorý zdôraznil, že humor, ktorým bol zosnulý kardinál veľmi známy, bol dôkazom jeho inteligencie a vnútornej slobody.
„Tomáš Špidlík bol majstrom východnej spirituality, schopným založiť skutočnú a originálnu školu vychádzajúcu z umenia, kultúry a histórie Východu ako aj Západu. Jeho dielo je dnes vnímané nielen ako história spirituality, ale predstavuje organickú teologickú víziu,“ napísal vatikánsky denník L´Osservatore Romano. Táto vízia bola podľa Špidlíkovho žiaka, profesora Pápežského orientálneho inštitútu v Ríme Richarda Čemusa postavená na troch pilieroch: primát života, primát osoby a duchovný život ako umenie. Dekan spomínaného inštitútu, na ktorom kardinál Špidlík desaťročia vyučoval, profesor Edward Faruggia pre L´Osservatore Romano povedal, že „ Špidlíkovo dielo otvorilo okno tak, ako laser preniká veci do ich hĺbky“. Profesor a jezuita Pavel Ambros dodáva, že „ak je teológ Josef Zvěřina v českom prostredí osobnosťou domáceho odboja, tak Tomáš Špidlík nesporne predstavuje zjednocujúcu osobnosť zahraničného (tak kontrastného) katolíckeho exilu“.
Život Tomáša Špidlíka je pestrým obrazom. A obraz stál aj v centre jeho skúmania. „Žijeme v spoločnosti, ktorá je preplnená obrazmi, ale nikto sa neučí ich čítať,“ uviedol v poslednom veľkom rozhovore, ktorý v decembri minulého roka, pri príležitosti svojich 90. narodenín, poskytol denníku L´Osservatore Romano. Aj z tohto dôvodu dlhé roky viedol na Pápežskej gregoriánskej univerzite kurzy venované čítaniu ikon. Viac o živote kardinála Špidlíka tu, tu a tu. Môj nekrológ si budete môcť prečítať v najbližšom vydaní týždenníka .týždeň.
P.S. Až do budúceho piatku nebudú na tomto blogu pribúdať nové články z dôvodu môjho pobytu v Ríme. Verím, že aj naďalej zachováte Svetu kresťanstva svoju priazeň.
V poslednom vydaní revue pre modernú katolícku kultúru Impulz (4/2009) ste si mohli prečítať moje hodnotenie vývoja ponovembrovej Katolíckej cirkvi na Slovensku s názvomZ komunistického dažďa pod sekularizačný odkvap.
Nielen katolícka cirkev v Československu, ale aj v okolitých krajinách vyšla zo zápasu s komunizmom ako morálny víťaz. Časť kňazov a veriacich síce s režimom, mnohokrát aj s dobrým úmyslom, kolaborovala, ešte väčšia časť bola súčasťou „šedej zóny“, ale vďaka odvahe a utrpeniu tisícok hrdinov sa misky váh historického hodnotenia cirkvi mohli jednoznačne prikloniť na jej stranu.
Cirkev tak do éry slobody vstúpila s vysokým morálnym kreditom. Mimoriadnej priazni sa tešila aj medzi neveriacimi. Tých však nebolo veľa, pretože trendom prvých ponovembrových rokov bolo hlásiť sa k viere. Zaplnili sa nielen kostoly, ale aj kňazské semináre, rehoľné domy, z ilegality vyšli náboženské hnutia, rozvíjalo sa cirkevné školstvo aj charity. S obnoveným postavením cirkvi boli spojené obrovské očakávania duchovnej obrody národa.
Pri pohľade späť sa mnohí uchyľujú k skeptickému hodnoteniu nenaplnených očakávaní. Lenže tak ako v iných oblastiach boli aj očakávania smerom k cirkvi prehnané. November plný (oprávnených) ideálov vzbudil nebezpečný pocit, že láska a pravda definitívne zvíťazila nad lžou a nenávisťou. Kto iný mal byť zosobnením tohto krásneho nového sveta, keď nie cirkev? V idealistickom opare sa zabúdalo na to, že v cirkvi nemožno uskutočniť to, čo sa napokon nerealizovalo ani v profánnej sfére – úplne nahradiť skompromitovaných novými tvárami. Pokrstený je členom cirkvi navždy, rovnako kňaz je kňazom naveky, takže v „ponovembrovej cirkvi“ sa zliali všetky prúdy spred Novembra: vzdorujúci veriaci aj kolaboranti, prenasledovaní kňazi aj „pacemáci“, tajní biskupi aj tí, ktorí boli menovaní so súhlasom režimu. Pred nikým z nich sa náruč katolíckej, t.j. všeobecnej cirkvi nemohla uzavrieť. Nový svet tak mali budovať aj tí, ktorí ešte pred niekoľkými mesiacmi oslavovali vraha Barabáša namiesto Krista.
Existuje reálny základ pre konštatovanie, že príbeh „ponovembrovej cirkvi“ je neúspešný?
Podľa profesora sociológie náboženstva chcú homosexuálne kruhy zároveň kompromitovať cirkevné učenie, ktoré označuje homosexualitu za „objektívne nezriadenú náklonnosť“ a brzdiť akcie typu Family Day, aby zabránili otváraniu témy nekompatibility homosexuálnych zväzkov s rodinou. „Primeranou odpoveďou na tlaky tejto loby nikdy nie je cúvnutie.“
Práve sexuálna revolúcia a upevňovanie homosexuálnej subkultúry v 70. rokoch spôsobila istú formu akceptácie homosexuality v niektorých katolíckych seminároch. „Tento doktrinálny a praktický zmätok vytvoril pôdu, z ktorej mohla vzísť aj tolerancia sexuálneho zneužívania. Samozrejme, to nie je jediná príčina krízy, ale súčasť širšieho problému,“ povedal Introvigne. Keďže cirkev odmieta homosexualitu aj vo verejnej sfére, nikto sa nemôže čudovať, že – rešpektujúc homosexuálne osoby – zakročila proti nej v noviciátoch a seminároch.
V rozhovore sa riaditeľ Center for Studies on New Religions zastal aj vatikánskeho štátneho sekretára, kardinála Tarcisia Bertoneho, ktorý v polovici apríla povedal, že „odborníci tvrdia, že neexistuje súvislosť medzi pedofíliou a celibátom, ale mnohí z nich dodávajú, že takáto spojitosť existuje medzi pedofíliou a homosexualitou“. Podľa Introvigna sa kardinál stal obeťou hrubej agresie. „V rámci rozhovoru, ktorý nie je vedeckou rozpravou, kardinál jednoducho poukázal na známy údaj, ktorí všetci zasvätení poznajú. Podľa správy newyorskej John Jay College z roku 2004, najzávažnejšej štúdie, ktorá existuje na túto tému, v USA 81% prípadov zneužitia mladistvých spáchaných kňazmi sa týkalo chlapcov, nie dievčat. Taktiež v Írsku obťažovanie chlapcov je dvojnásobné v porovnaní s obťažovaním dievčat,“ uviedol Introvigne. V podobnom duchu Bertoneho slová upresnil hovorca Svätej stolice Federico Lombardi, ktorý citoval Charlesa Sciclunu z Kongregácie pre náuku viery, podľa ktorého v 60% prípadov prešetrovaných kongregáciou išlo o zneužitie chlapcov.
„Samozrejme, nikto teraz nemôže tvrdiť, že všetci kňazi s homosexuálnymi sklonmi zneužívajú mladistvých. Takéto obvinenie by bolo nespravodlivé. Ale to, že väčšia časť kňazov, ktorí obťažovali mladistvých, obťažovali príslušníkov toho istého pohlavia, je faktom,“ uviedol Introvigne a dodal, že tí, ktorí sa pustili do kardinála by najradšej zakázali citovanie politicky nekorektných štatistík.
Francúzsky historik, taliansky kardinál a protestantský teológ zhodnotili päťročný pontifikát Benedikta XVI. Podnetné a provokujúce čítanie.
„Po piatich rokoch sa mi jeho pontifikát zdá byť bolestný,“ konštatuje v článku Obnova rozumnosti publikovanom vo vatikánskom denníku L´Osservatore Romano popredný francúzsky historik Alain Besançon. Kým Ján Pavol II. bojoval proti monštruóznemu komunizmu, ale mal na svojej strane vtedajšiu spoločnosť, Benedikt XVI. má proti sebe práve modernú spoločnosť zrodenú z krízy 60. rokov, spoločnosť s novou morálkou a religiozitou. „Nachádza sa v situácii analogickej so situáciou Pavla VI. v pokoncilovej dobe, kedy musel čeliť tomu, čo sa označovalo ako autodemolizácia cirkvi. Tentokrát ide o autodemolizáciu celej spoločnosti, prirodzenosti, rozumu.“
Alain Besançon vo svojej analýze prezentoval aj všeobecne rozšírený názor, že po bohatom pontifikáte poľského pápeža cirkev potrebovala obdobie „pokoja a reflexie“. Potrebu „obnovy rozumnosti“ zvyšovali aj také dramatické obdobia ako boli reformácia, francúzska revolúcia, komunizmus či nacizmus. Namiesto pokojného skúmania znamení čias však musí Benedikt XVI. čeliť neodkladným výzvam. Kým na poli ekumenizmu sa vzťahy postupne uzdravujú a upevňujú, medzináboženský dialóg, predovšetkým s islamom, prešiel značnými turbulenciami. Nie vinou pápeža, ale tých humanistov, ktorí nepoznajú ani kresťanstvo, ani islam a všetky náboženstvá sa im zlievajú v jedno.
Druhou výzvou sú medializované sexuálne škandály. „Základnou vecou, ktorú cirkev vie a hovorí je, že človek je hriešny. Pripomína to vo všetkých svojich modlitbách ako charakteristický rys človeka. Pros za nás hriešnych...“ Podľa Besançona je zvláštne, ak sa niekto domnieva, že povýšenie do klerického stavu urobí človeka automaticky lepšieho. „Dodnes sa nepodarilo nájsť spôsob ako urobiť ľudí inými ako sú: nadutí, lakomí, úchylní, prchkí, teda vždy hriešni.“ Dodáva k tomu, že v oblasti sexuálnej morálky sa v posledných rokoch situácia výrazne zmenila v duchu slov amerického konzervatívneho politika Patricka Buchanana - „staré cnosti sa stali hriechmi a staré hriechy cnosťami“. Pedofília ostala posledným zakázaným územím.
„Keby som mal v roku 2005 možnosť zúčastniť sa konkláve, hlasoval by som, samozrejme, za neho,“ začína svoj článok, ktorý vyšiel v denníku Corriere della Sera (český preklad tu) taliansky kardinál a bývalý riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu Roberto Tucci. „Považoval som ho za najvhodnejšiu osobu: veľký teológ, ktorý je však predovšetkým mužom mohutnej spirituality. Keď bol zvolený, okamžite som si pomyslel, že to bude veľký pontifikát, pontifikát, ktorý bude písať dejiny. Uplynulých päť rokov mi to viac než potvrdilo.“
Podľa kardinála Tucciho sa tí, ktorí tvrdia, že Benedikt XVI. je v konflikte so súčasnou kultúrou, mýlia. „Ak niekto skutočne dobre pozná súdobé sekulárne myslenie, tak je to Benedikt XVI., ako sa to potvrdilo napríklad v konfrontáciách s Jürgenom Habermasom.“ Svoj článok nazval Nový jazyk oslovujúci veriacich aj neveriacich aby zdôraznil, že Benedikt XVI. sa dokáže zrozumiteľne prihovoriť komukoľvek. A rovnako dokáže kohokoľvek aj počúvať a pochopiť. „Pápež je osobou bezúhonnou, mužom, ktorého rozhodnutia dozrievajú myslením a písaním, ale najmä meditáciou a modlitbou. Má odvahu i riskovať, pokiaľ pred Bohom v modlitbe uzná, že tak má konať,“ konštatuje kardinál a ako príklad uvádza zrušenie exkomunikácie lefébvristov a liberalizáciu používania predkoncilovej liturgie.
Päť rokov pontifikátu Benedikta XVI. zhodnotil v časopise Notizie evangeliche aj profesor teológie na Fakulte valdézskej teológie Fulvio Ferrario. V úvode článkuBenedikt XVI. päť rokov pokonštatuje, že súčasný pápež sa pri upevňovaní katolíckej identity vyhýba diskutabilným krokom svojho predchodcu, ako bolo napr. medzináboženské stretnutie v Assisi v roku 1988 alebo niektoré postoje v sociálnej oblasti. V podstate však Benedikt XVI. kontinuálne rozvíja teológiu Jána Pavla II. a rovnako ako on sa obracia na obyvateľstvo tretieho sveta. Naopak, katolícka identita sa v jeho ponímaní zráža s relativizmom západnej spoločnosti, ktorý je však, podľa Ferraria, iba „jazykom pluralitnej spoločnosti“.
Práve relativizmus a autosekularizácia, ktoré prenikli do protestantizmu sťažujú dialóg súčasného pápeža s týmito kresťanskými denomináciami. Opačne je to s ortodoxnými cirkvami. Aj keď mal k ním Ján Pavol II. ako Poliak bližšie, Benedikta XVI. s nimi spája kritický pohľad na kultúru zrodenú v období osvietenstva.
Najvýraznejšie sa Fulvio Ferrario konfrontuje s názormi Benedikta XVI. v otázke interpretácie II. vatikánskeho koncilu, ktorý je v jednej línii s protireformáciou, I. vatikánskym koncilom či pontifikátom Pia XII. Aspoň to, podľa Ferraria, vyplýva z „interpretácie kontinuity“ Benedikta XVI. „Existuje mnoho katolíkov, ktorí s tým nesúhlasia: ani s Benediktom XVI. ani s touto analýzou, ktorá sa javí príliš pesimisticky. Aj autor týchto riadkov by sa chcel mýliť a, ak na to bude príležitosť, rád ich odvolá. To, čo môžem povedať ale je, že dôvody, pre ktoré by som tak mal urobiť, nie sú na dohľad.“
V rámci návštevy Malty, ktorá sa skončila včera večer, sa Benedikt XVI. podľa očakávania stretol aj s obeťami zneužívania.
Stretnutie sa uskutočnilo včera popoludní v kaplnke apoštolskej nunciatúry v hlavnom meste La Valletta. Prítomných bolo osem obetí zneužívania; dnes sú to muži vo veku 30 – 40 rokov. Médiá síce ostali za zatvorenými dverami, ale po skončení asi 20 minútového stretnutia sa konala tlačová beseda.
Pred tým ako Benedikt XVI. vypočul každú z obetí, sa všetci v tichosti modlili. „Videl som pápeža od ľútosti plakať. Cítil som sa oslobodený od veľkej ťažoby,“uviedol Lawrence Grech, jeden z prítomných. „Nečakal som od pápeža ospravedlnenie, ale videl som v ňom a v biskupovi Malty pokoru cirkvi, ktorí v tej chvíli predstavovali všetky problémy súčasnej cirkvi.“ Na záver stretnutia sa všetci spoločne pomodlili a Benedikt XVI. im udelil požehnanie. „Dlhý čas som nechodieval na omšu a strácal som vieru, ale teraz sa cítim byť presvedčeným katolíkom,“ dodal Lawrence Grech.
Pápež Benedikt XVI. sa s obeťami sexuálneho zneužívania nestretol prvýkrát: urobil tak aj počas apoštolskej cesty v USA, v rámci Svetových dní mládeže v Austrálii a skupinu Kanaďanov prijal aj vo Vatikáne. V nedávnom Liste írskej cirkvi demonštroval ochotu aj naďalej pokračovať v týchto stretnutiach. Ešte pred príchodom pápeža sa so skupinou desiatich ľudí zneužívaných v sirotinci svätého Jozefa v Sta Vanera stretol aj maltský arcibiskup Paul Cremona.
Už v roku 1999 maltskí biskupi zriadili tzv. Response Team, ktorý vedú sudcovia vo výslužbe. Zo 45 kňazov, ktorí boli prešetrovaní za zneužívanie mladistvých v sedemdesiatych rokoch, boli 19 oslobodení, 13 stíhaní a 13 prípadov sa ešte prešetruje.
Po stretnutí s obeťami zneužívania nasledovalo stretnutie s mládežou. Benedikt XVI. sa v sprievode desiatich mladých ľudí a tridsiatich ďalších plavidiel preplavil trajektom s menom Sv. Pavol z prístavu Kalkara na pobrežie La Valetty. Plavba mala pripomenúť vylodenie sv. Pavla na ostrove Malta pred 1950. rokmi. Podľa denníka Corriere della Sera sa pápež počas plavby veľmi ostro vyjadril na adresu médií: „Myšlienky a hodnoty, ktoré sú neraz v protiklade s tým čo žil a učil náš Pán Ježiš Kristus, sú často veľmi presvedčivo sprítomňované, umocnené médiami a spoločenským tlakom skupín nepriateľských ku kresťanskej viere.“
Po stretnutí, ktorého sa zúčastnilo okolo 40 000 mladých sa pápež presunul na letisko, kde nasledoval rozlúčkový ceremoniál. V rámci záverečného príhovoru Benedikt XVI. Malťanov vyzval, aby chránili svoju identitu, ale zároveň boli otvorení solidarite s africkými utečencami.
Včera sa začala dvojdňová apoštolská cesta Benedikta XVI. na Malte. Obyvateľov ostrova vyzval k obrane rodiny a života od počatia. Očakáva sa aj stretnutie s obeťami sexuálneho zneužívania.
Dôvodom 14. zahraničnej apoštolskej cesty súčasného pápeža je spomienka na 1950. výročie stroskotania apoštola Pavla na tomto ostrove v Stredozemnom mori. „Aj naše životné stroskotania môžu byť zrodom Božieho plánu pre nás a byť užitočné pre nové začiatky v našom živote,“povedal pápež počas letu novinárom a uviedol aj ďalšie dva dôvody svojej cesty: zažitie vitálnej ostrovnej cirkvi a pripomenutie problému afrických migrantov do Európy. „Malta je miestom, kde prichádzajú prúdy uprchlíkov z Afriky a klopú na bránu Európy.“ Počas krátkeho príhovoru sa nepriamo zmienil aj o sexuálnych škandáloch kňazov, keď hovoril o cirkvi zranenej našimi hriechmi.
Ešte pred príchodom pápeža sa arcibiskup hlavného mesta La Valletta Paul Cremona stretol so skupinou obetí sexuálneho zneužívania, ktoré ho požiadali aj o stretnutie s pápežom. Túto možnosť minulý týždeň pripustil aj hovorca Svätej stolice Federico Lombardi: „Pápež, ako viete zo svojich skúseností, takéto stretnutia uskutočnil a v tomto zmysle je aj naďalej ochotný ich realizovať, vždy v pokojnom a diskrétnom ovzduší a nie pod mediálnym dohľadom, aby tak existovala možnosť osobne komunikácie,“povedal novinárom počas tlačovej besedy. Keďže návšteva Malty je veľmi krátka - začala sa včera popoludní a skončí dnes večer – kvôli čomu sú vynechané aj tradičné body ako ekumenické stretnutie alebo stretnutie s akademikmi, nie je ešte stále isté, či sa Benedikt XVI. s obeťami stretne.
Počas úvodného príhovoru na letisku pápež Malťanov vyzval, aby pokračovali „v obhajobe nerozlučnosti manželstva, tejto prirodzenej a sviatostnej inštitúcie, a tiež pravej podstaty rodiny, ako tomu už je v otázke posvätnosti ľudského života od počatia do prirodzenej smrti a v skutočnom rešpektovaní náboženskej slobody spôsobom, ktorý vedie ku skutočnému celkovému rozvoju jednotlivcov a spoločnosti“. Malta, na ktorej sa 94,4% obyvateľov hlási ku katolicizmu, nemá zákon o rozvode a jej legislatíva patrí k najstriktnejším pri ochrane počatého života.
Uvítací príhovor maltského prezidenta Georgea Abelu (na obr.) bol v úzkom súzvuku s názormi pápeža. Stroskotanie sv. Pavla a šírenie kresťanstva na ostrove podľa jeho slov položilo etické a intelektuálne základy krajine a dalo jej novú identitu. Na adresu sexuálnych škandálov povedal, že „ojedinelé prípady týchto zločinov nezatieňujú cirkev“ a zdôraznil aj slová talianskeho nekatolíckeho filozofa a bývalého predsedu senátu Marcella Peru, že vo svete „prebieha laicistická vojna proti cirkvi“.
Včera podvečer ešte Benedikt XVI. navštívil jaskyňu sv. Pavla v Rabate, časti hlavného mesta, kde Pavol počas svojho pôsobenia na Malte žil. Dnes je na pláne dopoludňajšia omša na námestí vo Floriane, na ktorej sa očakáva do 40 000 účastníkov, obed s maltskými biskupmi a podvečerné stretnutie s mládežou. Na devätnástu hodinu je naplánovaný odlet do Ríma. Malta sa nachádza na šiestich ostrovoch, z ktorých tri sú neobývané. Nezávislosť od Veľkej Británie získala až v roku 1964. V jednej arcidiecéze a jednej diecéze pôsobí deväť biskupov a vyše 850 kňazov. Cirkev prevádzkuje viacero škôl všetkých stupňov, starobincov, sirotincov a rodinných centier. Krajinu trikrát navštívil aj pápež Ján Pavol II.
Sexuálne škandály sú len palicou, ktorou médiá bijú cirkev za jej názory. Tvrdí to na blogu denníka Jerusalem Post bývalý člen snemovne reprezentantov za Demokratickú stranu a exstarosta New Yorku Edward Koch.
„Myslím si, že pokračujúce útoky médií na Rímskokatolícku cirkev a pápeža Benedikta XVI. sú prejavmi antikatolicizmu. Rad článkov na tú istú tému, podľa môjho názoru, nemá za cieľ informovať, ale jednoducho trestať,“ začína svoj blog Ed Koch. „Mnohí z tých, ktorí v médiách búšia do cirkvi a pápeža to robia s radosťou, niektorí aj so zlomyseľnosťou.“
Dôvodom sú podľa Kocha názory cirkvi na potraty, zväzky homosexuálov, rozvody, na dodržiavanie celibátu, nesvätenie žien či používanie prezervatívov, ktoré prekážajú aj mnohým katolíkom. Následne cituje názor svojho priateľa, kardinála Johna O´Connora, že cirkev nie je desiatový bufet, kde možno prísť a vybrať si to, na čo mám chuť. „Cirkev má právo žiadať, aby veriaci rešpektovali všetky jej náboženské predpisy a, samozrejme, má právo brániť to, v čo verí.“
Zdôrazňuje, že sám nesúhlasí so všetkými postojmi cirkvi tak, ako nesúhlasil so všetkými postojmi ortodoxného židovstva, ktoré opustil a vybral si iný smer v rámci judaizmu. „Ortodoxní židia, rovnako ako Katolícka cirkev, môžu žiadať úplné dodržiavanie svojich náboženských noriem. Komu sa nepáči, môže slobodne odísť.“
Podľa Kocha je potrebné, aby médiá informovali o sexuálnych škandáloch kňazov, ale nemôžu sa na jednej strane tváriť objektívne a dôveryhodne a na strane druhej odmietnuť publikovať článok newyorského arcibiskupa Timothyho Dolana na tému antikatolicizmu, ako sa to stalo v denníku New York Times.
„Katolícka cirkev je pozitívnou, nie negatívnou silou v tomto svete,“ konštatuje v záverečnej časti svojho blogu.
Známi britskí ateisti Richard Dawkins a Christopher Hitchens žiadajú, aby bol Benedikt XVI. počas septembrovej návštevy Veľkej Británie zatknutý pre zločiny proti ľudskosti. Petíciu proti apoštolskej ceste zatiaľ podpísalo vyše 12 300 ľudí. Jej autorom je predstaviteľ britského LGBT hnutia Peter Tatchel.
Dawkins (na obr.) a Hitchens požiadali dvoch britských právnikov, Geoffreyho Robertsona a Marka Stephensa, aby pripravili formálnu obžalobu pápeža za krytie sexuálneho zneužívania maloletých v Katolíckej cirkvi. „Tento človek nie je nad ani mimo zákona. Systematické krytie zneužívania maloletých je kriminálnym činom v každom právnom poriadku a ten nepredpokladá súkromné pokánie a finančné odškodnenie cirkvou, ale spravodlivosť a trest,“uviedol Hitchens pre Sunday Times.
Obaja predstavitelia ateistického hnutia sa spoliehajú na precedens z roku 1998, kedy bol počas návštevy britských ostrovov zatknutý čílsky diktátor Augusto Pinochet. Pripomínajú aj úspech propalestínskych aktivistov, ktorým sa koncom minulého roka podarilo presvedčiť britský súd, aby vydal zatykač na bývalú izraelskú premiérku Cipi Livni za vojnové zločiny, ktorých sa mala dopustiť počas konfliktu v Gaze na prelome rokov 2008 a 2009. Pred zatknutím ju zachránilo len to, že plánovanú cestu do Londýna zrušila.
Podľa Dawkinsa a Hitchensa sa Benedikt XVI. nemôže spoliehať na diplomatickú imunitu, nakoľko nie je hlavou štátu, ktorý by bol uznaný OSN. V tomto sa však mýlia, nakoľko Vatikán síce nie je členom Spojených národov, ale OSN ho uznáva. Právnici Robertson a Stephens veria, že britská prokuratúra by mohla začať stíhanie pápeža alebo tento prípad postúpiť medzinárodnému tribunálu. V súvise s vyšetrovaním sexuálnych deliktov niektorých kňazov sa pápeža pred súd už pokúšajú dostať súdy v amerických štátoch Kentucky a Oregon (viac tu a tu).
Proti septembrovej návšteve Benedikta XVI. na britských ostrovoch prebieha aj petícia, ktorú organizuje Peter Tatchel z LGBT skupiny OutRage! Petícia, ktorá bude prebiehať až do 2. októbra, od britského premiéra Gordona Browna požaduje, aby sa „dištancoval od netolerantných myšlienok pápeža“ týkajúcich sa „reprodukčných práv žien, rovnosti homosexuálov, výskumu embryonálnych buniek a používania prezervatívov ako prevencie proti AIDS“. Zároveň ho žiada, aby odsúdil krytie sexuálneho zneužívania, rehabilitáciu biskupa Richarda Williamsona a beatifikáciu Pia XII. Hlavnou požiadavkou je nefinancovanie návštevy pápeža z verejných zdrojov. Predpokladané náklady majú dosiahnuť 17 miliónov eur.
Táto petícia sa – tak ako všetky ostatné doručené na Downing Street 10 – nachádza aj na oficiálnej stránke britského premiéra.
Po americkej cirkvi rieši svojho kostlivca v skrini už aj cirkev v Európe. O tom, že situácia je naozaj vážna svedčí nielen list, ktorý pápež Benedikt XVI. nedávno zaslal írskym katolíkom, ale aj dianie v hnutí Kristovi legionári.
Slovák Jozef, ktorý chcel svoje priezvisko nechať v anonymite, sa s členmi katolíckeho hnutia Kristovi legionári prvýkrát stretol v roku 2002 v Bratislave. Po roku spolupráce sa rozhodol absolvovať medzinárodný mesačný kurz v Ríme, ktorý sa každoročne organizuje pre mladých lídrov hnutia. Vstup do Regnum Christi, laického hnutia pridruženého k legionárom, ktorými môžu byť len kňazi, bol prirodzeným krokom.
Exemplárny príklad Úspešné hnutie, ktoré tvorí 800 kňazov, 2500 seminaristov a okolo 65 000 laikov sa však v poslednom období topí v škandáloch svojho zakladateľa, mexického kňaza Marciala Maciela Degollada. Obvinenia zo sexuálneho zneužívania mladých seminaristov sa začali objavovať už v roku 1948 a postupne pribúdali ďalšie. Navyše, páter Maciel má na svedomí splodenie minimálne jednej dcéry, aj keď podľa niektorých informácií môže byť otcom až šiestich detí. Až v roku 2006 mu Kongregácia pre náuku viery prikázala stiahnuť sa z verejného diania. „V hnutí panoval názor, že amorálne žaloby na zakladateľa sú jednoducho osočovaním. Preto som vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery bral ako poslednú obeť, ktorú musí ,svätec´ priniesť pre dobré dielo,“ hovorí Jozef.
Predminulý týždeň sa skončila prvá fáza hĺbkovej kontroly, ktorú do všetkých 120 komunít hnutia poslal pápež Benedikt XVI. Ten v nasledujúcom období rozhodne, čo ďalej. Podľa vatikanistu talianskeho týždenníka L´Espresso Sandra Magistera je veľmi pravdepodobné, že pápež odvolá súčasného generálneho predstaveného Álvara Corcueru a generálneho vikára Luisa Garzu Medinu, ktorí boli dlhé roky najbližšími spolupracovníkmi zakladateľa a nominuje osobitného legáta, ktorý bude zodpovedný za vnútornú očistu hnutia. Jeho rozpustenie nepredpokladá, ale dodáva, že legionárske špičky sa ešte vždy usilujú o záchranu imidžu svojho zakladateľa.
Prípad Kristových legionárov je exemplárnym príkladom „riešenia“ niektorých závažných sexuálnych škandálov kňazov. „Nemôžem nezdieľať zdesenie a pocit zrady, ktorý mnohí z vás zakúsili, keď sa dozvedeli o týchto trestných a hriešnych skutkoch a o tom, ako sa k nim predstavitelia írskej cirkvi stavajú,“ píše sa v spomínanom liste Benedikta XVI. Morálne zlyhanie časti kléru vážne ohrozujú nielen dôveryhodnosť cirkvi, ale aj vieru v samotného Boha, do ktorého si mnoho ľudí projektuje obraz svojho (duchovného) otca. Váhu problému znásobuje to, že v mnohých prípadoch neboli chránené obete, ale vinníci. Spájať tieto problémy len s katolíckou cirkvou by však bolo pokrytecké.
Pokračovanie článku, ktorý vyšiel v týždenníku .týžden (13/2010) nájdete tu.
Barack Obama od začiatku rozdeľoval veriacich voličov: kým časť z nich mu pomohla zasadnúť do kresla amerického prezidenta, iní ho považujú za pragmatika účelovo využívajúceho náboženstvo k dosiahnutiu cieľov, ktoré často priamo odporujú kresťanskej morálke.
„Je známe, že Obama vždy zaujímal ústretové postoje k potratom, výskumu kmeňových buniek, a aj keď s istými výhradami, aj k homosexuálnym zväzkom. Zároveň sa, najmä za hranicami USA, javí ako muž schopný viesť dialóg s rozdielnymi kultúrnymi, politickými a náboženskými inštitúciami,“uviedol v rozhovore pre agentúru Zenit 35-ročný redaktor Rádiožurnálu Vatikánskeho rozhlasu Alessandro Gisotti, ktorého kniha Boh a Obama. Viera a politika v Bielom dome (Effatà 2010, 224 s., 13,50 €) sa pred niekoľkými týždňami dostala na taliansky knižný trh.
Autor v knihe sleduje vývoj Obamovej viery od detstva poznačeného náboženským synkretizmom cez hľadanie vlastnej duchovnej identity až po priľnutie k afroamerickému kresťanstvu Trinity United Church of Christ v Chicagu. V jeho náboženských postojoch sa podľa Gisottiho odráža vplyv spisov svätého Augustína, protestantského teológa Reinolda Niebuhra, ale aj ľavicových teológov oslobodenia. Kým duchovná vízia prezidenta Georgea Busha bola vnútorne kompaktnejšia, integrálnejšia, pre Obamu je charakteristická heterogénnosť, dialogickosť, otvorenosť vonkajším vplyvom. „Prirodzene, tieto odlišné prístupy sú ovplyvnené nie len ich politickými postojmi, ale výrazne aj ich minulosťou,“ konštatuje Gisotti.
Obamovo úsilie nájsť s každým spoločnú reč však obnáša skryté riziko. Na jednej strane síce oslovuje ľudí z oboch strán ideového spektra, ale zároveň je pre časť z nich neprijateľný práve kvôli snahe pôsobiť liberálno-konzervatívne. V zuboch ho tak má nie len náboženská pravica, ale aj ľavicové krídlo Demokratickej strany. Úspešne sa mu darí polarizovať aj katolícku hierarchiu: kým Vatikán, vrátane denníka L´Osservatore Romano volí vľúdnejší tón, mnohí americkí biskupi mu nevedia prísť na meno. Nezmieriteľnosť postojov katolíckych biskupov a prezidenta Obamu sa ukázala aj pri prijímaní nedávno schválenej zdravotníckej reformy. Na druhej strane si Obama vo Vatikáne zaslúžil pochvalu za svoje úsilie o zníženie počtu jadrových zbraní, pokoj na Blízkom východe, medzináboženský dialóg či záujem o situáciu imigrantov v USA.
Podľa Alessandra Gisottiho prezident Obama rád rozpráva o svojom duchovnom živote. Pri príležitosti tohtoročných National Prayer Breakfast, ktoré sa slávia z podnetu prezidenta Dwighta Eisenhowera od roku 1952, sa Obama prítomným politikom a zástupcom cirkví zveril, že sa modlí veľmi veľa, nielen v náročných situáciách, ale aj v tých šťastnejších. Pri inej príležitosti sa zasa vyjadril, že Joseph DuBois, v rámci Bieleho domu zodpovedný za náboženské aktivity, mu každé ráno na Blackberry posiela duchovné zamyslenie. Myšlienky z Biblie sa častokrát objavujú aj v jeho príhovoroch. Podľa Gisottiho ide o jasný vplyv Abrahama Lincolna a Martina Luthera Kinga, ktorí vedeli pomocou biblického jazyka argumentačne podporiť svoje názory.
Darmo, ako kedysi skonštatoval Alexis de Tocqueville, v Amerike je náboženstvo stále považované za hlavnú politickú inštitúciu.
Čas sa pohral s tohtoročnými termínmi náboženských udalostí, takže v uplynulom týždni sa stretli najväčšie sviatky kresťanstva a židovstva, Veľká noc a Pesach, so spomienkou na piate výročie smrti pápeža Jána Pavla II. Aký je odkaz týchto dní?
Veľká noc, či už kresťanská alebo židovská, je sviatkom oslobodenia. Boh oslobodil nielen svoj vyvolený národ z egyptského otroctva, ale v plnosti času aj celé ľudstvo z otroctva hriechu. Veľká noc sa tak netýka len kresťanov alebo židov, ale všetkých ľudí.
Že nás nejaký náboženský koncept slobody nezaujíma? Námietka! Svojím každodenným konaním potvrdzujeme priam až živočíšnu túžbu po slobode. Dekolonizačný boj afrických a ázijských krajín v 50. a 60. rokoch minulého storočia, neskorší zápas o pád komunistickej totality, súčasné emancipačné úsilie rôznych menšín. Všetky tieto historické etapy potvrdzujú snahu celých sociálnych skupín o život v slobode. A čo každodenné úsilie jednotlivcov prostredníctvom vyššieho zárobku, väčšieho množstva informácií či pevnejšieho zdravia získať väčší pocit slobody a nezávislosti?
Častokrát sa však stáva, že práve to, čo malo byť nástrojom nášho oslobodenia – peniaze, informácie, zdravie a, nebojme sa to povedať, aj formálna zbožnosť neprinášajúca nijaké ovocie v každodennom živote – sa stávajú dôvodom nového otroctva. Už nie sú prostriedkom k plnohodnotnému životu, ale jeho jediným cieľom.
Aj Kristus pribitý na kríž či Ján Pavol II. priklincovaný chorobou a starobou na drevo bezvládnosti boli aktérmi oslobodzovacieho zápasu. Na rozdiel od našich každodenných politických, ideologických a emancipačných bitiek bol úspešný. Nástrojom ich oslobodenia neboli peniaze, moc, popularita, ani zdravie, ale obeta. Vo chvíli, keď sa zeme dotýkali už len jednou nohou a druhou pevne stáli v dome svojho Otca, keď už všetko odovzdali, takže nič nemali, pretrhli cieľovú pásku. Ako v homílii počas obradov Veľkého piatku podotkol pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa, kým doteraz bola obeta prehrou, Kristus ju urobil víťazstvom.
Víťazi nič nepotrebujú. Sú slobodní, lebo už všetko získali. Za nás zvíťazil Kristus. Na nás je už „len“ to, aby sme si vychutnávali slobodný pocit víťazov a nespútavali svoje srdcia novými otroctvami.
Všetkým čitateľom a priateľom prajem radostný deň Pánovho víťazstva!
Foto: flickr.com (Peterhouse college chapel, Cambridge)
Koncom roka 2009 vydalo vatikánske vydavateľstvo Libreria Editrice Vaticana knihu Giovanniho Tridenteho o mediálnej prezentácii smrti Jána Pavla II. Piate výročie odchodu populárneho pápeža si pripomíname práve dnes.
Kniha Smrť a pohrebné obrady Jána Pavla II. v talianskej tlači s podtitulom Kvalitatívna analýza mediálnej udalosti (LEV 2009, 352 s., 24 €) je upravenou dizertačnou prácou, ktorú minulý rok na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme obhájil Giovanni Tridente. Autor knihy v rozhovore pre agentúru Zenit priznal, že ho pri písaní práce prekvapila schopnosť sekulárnej tlače „pozastaviť sa pri téme utrpenia Jána Pavla II.“ a to takým spôsobom, že dokázala sprostredkovať jeho „Evanjelium bolesti“ a pritiahnuť na Námestie sv. Petra milióny pútnikov.
Vo svojom výskume Tridente analyzoval približne 2000 článkov, ktoré vyšli v štyridsiatich najdôležitejších talianskych denníkoch ako sú Corriere della Sera, La Repubblica, Il Messaggero, La Stampa a iné, vrátane katolíckych denníkov L´Osservatore Romano a Avvenire. Z výsledkov výskumu vyplýva, že najširší priestor smrti a pohrebu Jána Pavla II. venovali práve dva najväčšie talianske denníky Corriere della Sera a La Repubblica.
Rozsiahla je aj paleta autorov, ktorí k danej téme napísali aspoň jeden článok. Tridente ich napočítal vyše 650. Išlo prevažne o vatikanistov jednotlivých redakcií, ale medzi autormi figurovali aj politici, cirkevní predstavitelia či zástupcovia kultúrneho života. Najmladšou autorkou bola 9-ročná Maria Vittoria, ktorej list zosnulému pápežovi publikoval denník Il Tempo na titulnej strane. Až 22% analyzovaných článkov sa zmieňovalo o pápežovi a cirkvi výslovne pozitívne, kým len 2% negatívne.
Tridente vo svojej knihe ponúka viacero zaujímavých postrehov. Napriek účasti svetových lídrov na pohrebných obradoch si médiá všímali predovšetkým obyčajných ľudí z davu. „Viackrát vo svojich rubrikách písali o cirkvi putujúcej, živej a mladej,“ konštatuje autor knihy, podľa ktorého dokázali byť mnohí novinári citliví na veľavravné detaily akým bolo napríklad listovanie vetra v knihe Evanjelia položenej na rakve zosnulého pápeža.
„S radosťou konštatujem, že išlo o sviatok komunikácie, tak ľudskej ako aj náboženskej, ktorej protagonistami boli rôzne osoby, počnúc pápežom, cez zástupy ľudí až po novinárov, čo prospelo náboženstvu ako takému, zmyslu pre posvätno i obrazu pápežstva,“ hovorí Tridente a dodáva, že celá udalosť bola jednou veľkou evanjelizačnou akciou, ktorá pohýna vnútrom ľudí ešte aj dnes.
Imrich Gazda
Som odborný asistent na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spolupracujem s portálom Postoy.sk, denníkom SME, týždenníkom .týždeň a teologickou revue Nové horizonty. Píšem najmä o Vatikáne, Katolíckej cirkvi a dianí vo svete kresťanstva. Som ženatý, mám dve deti.
Marián Sekerák
Študujem politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Popri štúdiu sa venujem problematike politickej filozofie, politických teórií a vybraným otázkam teológie. Sledujem dianie vo Vatikáne, osobitne sa zaujímam o osobu a dielo pápeža Benedikta XVI.
Moravský Velehrad bude dnes popoludní svedkom pohrebu významného kardinála Tomáša Špidlíka. Liturgii bude v bazilike Nanebovzatia Panny Márie a sv. Cyrila a Metoda predsedať olomoucký arcibiskup Jan Graubner. Koncelobrovať budú všetci českí a moravskí biskupi. 
