Zajtra sa vo Vatikáne začne päťdňové zasadanie Medzinárodnej teologickej komisie. Prestížne teologické združenie si tento rok pripomína 40. výročie svojho vzniku.
Komisia sa na svojom zasadaní bude venovať výberu tém, ktorými sa bude zaoberať počas nasledujúcich piatich rokov. „Kardinál – predseda požiadal členov, aby medzi témami, ktoré vezmú v úvahu, bola dôležitá otázka teologickej metodológie, ktorá bola reflektovaná už počas predchádzajúcej päťročnice,“uvádza sa vo štvrtkovom vyhlásení Tlačového strediska Svätej stolice. Rokovania bude viesť generálny sekretár komisie, dominikán Charles Morerod, docent dogmatickej teológie a dekan Filozofickej fakulty Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme (na obr.).
Komisia, ktorá sa schádza spravidla raz ročne, sa zíde v čiastočne obmenenom zložení. Koncom júla pápež Benedikt XVI. vymenoval viacerých nových členov, resp. potvrdil niektorých starých členov komisie pre roky 2009 – 2013. Podľa štatútu Medzinárodnej teologickej komisie, ktorý promulgoval v roku 1982 pápež Ján Pavol II. svojim motu proprio Tredecim anni iam, počet členov nesmie presahovať číslo 30. Momentálne počet členov dosahuje vrchnú hranicu a nefiguruje medzi nimi žiaden Slovák. Presný zoznam nájdete tu. Ešte v apríli bol dominikán Morerod menovaný za nového generálneho sekretára. Na čele komisie stojí vždy prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorým je momentálne americký kardinál William Joseph Levada.
Medzinárodnú teologickú komisiu zriadil 11. apríla 1969 pápež Pavol VI. Reagoval tak na požiadavku prvej biskupskej synody, ktorá sa uskutočnila po skončení II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). „Úlohou komisie je pomáhať Svätej stolici, a najmä Kongregácii pre náuku viery, pri skúmaní najdôležitejších teologických otázok,“píše sa na oficiálnej stránke komisie.
Posledný dokument, ktorý komisia vydala v júni tohto roku, nesie názov Hľadanie univerzálnej etiky – nový pohľad na prirodzený zákon. V zhode s doterajšími postojmi Katolíckej cirkvi v ňom autori zdôrazňujú, že prirodzený zákon je základom univerzálnej etiky a jeho princípy sa musia odrážať v politickom, právnom, ekonomickom či spoločenskom živote.
Na rozdiel od júlových protestov proti náboženskej neslobode a represáliám zo strany komunistickej vlády (viac tu) si tentokrát mohutnou procesiou pripomenuli 350. výročie založenia prvých katolíckych diecéz.
Tridsať biskupov, 250 kňazov, 600 rehoľníkov a rehoľníc a desaťtisíce veriacich si v utorok večer procesiou so sviecami a slávnostnou omšou pripomenuli založenie diecéz Dang Trong a Dan Ngoai pápežom Alexandrom VII. v roku 1659. Pri tejto príležitosti otvoril vietnamský kardinál Jean-Baptiste Pham Minh Man Jubilejný rok vietnamskej cirkvi. K jeho realizácii vyzval miestnych biskupov pápež Benedikt XVI. v júni 2009 počas návštevy ad limina. Na budúci rok si vietnamskí biskupi pripomenú aj 50. výročie zriadenia biskupskej konferencie.
„Bolo to veľkolepé,“povedala na adresu utorkovej slávnosti vietnamská františkánka Elisabetta v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas. „Všetky diecézy prispeli do spoločného programu spevmi, tancami a divadelnými stvárneniami mučeníckych scén.“ Napríklad diecéza Bui Chu vyslala štyristočlenný orchester dychových nástrojov a tamburín. Miestni katolíci spomínali predovšetkým na Ondreja Dungh-Laca a jeho 117 misionárskych spoločníkov - mučeníkov, ale aj na ďalších 130 000 kresťanov zavraždených v rokoch 1625 – 1886. „Pripomienka ich vznešeného svedectva pomôže celému Božiemu ľudu vo Vietname roznietiť lásku, posilniť nádej a upevniť vieru, ktorú každodenný život niekedy vystavuje skúške,“napísal vo svojom posolstve vietnamským katolíkom pápež Benedikt XVI.
Otvorenia Jubilejného roka sa zúčastnili aj vicedekan kardinálskeho kolégia Roger Etchegaray a parížsky arcibiskup, kardinál André Vingt-Trois. Vietnam bol v minulosti práve francúzskou kolóniou. Zaujímavosťou bola prítomnosť kardinála Bernarda Francisa Lawa, arcipresbytera baziliky Santa Maria Maggiore a bývalého arcibiskupa Bostona, ktorý rezignoval po obvineniach z laxného prístupu k sexuálnym škandálom miestnych kňazov.
Utorková slávnosť mala aj svoj politický rozmer. Vietnamská vláda zaslala pozdravy a blahoželania zhromaždeným veriacim. „To bolo ohromujúce! Boh robí veľké divy, ktoré si ani nevieme predstaviť! Je treba povedať, že napriek tomu, že vláda ostala komunistickou, veľmi sa zmenila. Došlo k početným prejavom otvorenosti: katolíci a stúpenci iných náboženstiev sa môžu vyjadrovať, aj keď stále sa objavujú ťažkosti, stále sú okolo vojaci, aby dbali o bezpečnosť,“povedala Vatikánskemu rozhlasu sestra Elisabetta. Zhromaždení katolíci si však okrem vládnych pozdravov vypočuli aj informáciu o rezignácii 57-ročného arcibiskupa Hanoja Josepha Ngo Quang Kieta. Aj keď oficiálnym dôvodom je jeho zlý zdravotný stav, skutočnou príčinou sú tlaky komunistického režimu na jeho odstúpenie. Hanojský arcibiskup patril medzi hlavných kritikov protiprávneho vyvlastňovania cirkevnej pôdy.
Jubilejný rok by mal byť oficiálne ukončení na slávnosť Zjavenia Pána, 6. januára 2011. K ďalšiemu masívnemu stretnutiu vietnamských katolíkov by malo dôjsť presne o rok. Miestni biskupi stále čakajú na odpoveď Benedikta XVI., ktorého pri príležitosti júnovej návštevy ad limina pozvali na apoštolskú cestu do ich krajiny.
Podľa informácii Vatikánskeho rozhlasu žije dnes vo Vietname 6 200 000 katolíkov. Vatikánsky denník L´Osservatore Romano píše až o ôsmich miliónoch veriacich. Krajina je rozdelená do 26 diecéz, v ktorých pracuje takmer 4000 kňazov, 15 750 rehoľníkov a rehoľníc a 57 000 katechétov. Miestnu hierarchiu tvorí jeden kardinál, dvaja arcibiskupi a 40 biskupov. Do siedmych kňazských seminárov nastúpilo tento rok až 1349 bohoslovcov. „Nárast zájemcov o kňazstvo začína miestami spôsobovať organizačné problémy, pretože existujúce kapacity cirkevných štruktúr nestačia prijímať všetkých,“uviedol slová vietnamského biskupa Josepha Do Manh Hunga Vatikánsky rozhlas. Z misijnej krajiny sa tak stáva krajina vysielajúca misionárov do iných krajín. V susednej Českej republike pôsobia napríklad tri rehoľné sestry z kongregácie Cross Lovers založenej v roku 1670 vo Vietname, ktorú momentálne tvorí asi päťtisíc sestier.
Včera dopoludnia prijal pápež Benedikt XVI. na súkromnej audiencii duchovnú hlavu Anglikánskej cirkvi, canterburského arcibiskupa Rowana Williamsa.
„V priebehu srdečného rozhovoru sa pozastavili pri výzvach, ktoré sa ukazujú vo všetkých kresťanských spoločenstvách na začiatku tohto tisícročia a pri nevyhnutnosti podporiť formy spolupráce a svedectva vzájomnými stretnutiami,“uvádza sa v oficiálnom vyhlásení Tlačového strediska Svätej stolice.
Stretnutie pútalo zvýšenú mieru pozornosti najmä v súvislosti s nedávno zverejnenou apoštolskou konštitúciou Anglicanorum coetibus, ktorá uľahčuje možnosti prestupu anglikánov do Katolíckej cirkvi (viac tu a tu). Podľa oficiálneho vyhlásenia sa rozhovor medzi štyrmi očami týkal aj tejto aktuálnej otázky. Obe strany „vyjadrili spoločnú vôľu pokračovať v upevňovaní ekumenických vzťahov medzi katolíkmi a anglikánmi“. Už v najbližších dňoch by podľa slov oboch predstaviteľov malo dôjsť k ďalšiemu stretnutiu Medzinárodnej anglikánsko-rímskokatolíckej komisie (ARCIC), ktorá má pripraviť tretiu fázu teologického dialógu medzi oboma stranami.
Bilaterálne stretnutie bolo naplánované ešte pred zverejnením konštitúcie Anglicanorum coetibus začiatkom novembra. Absolvovanie plánovanej schôdzky ako aj spoločné vyhlásenie, ktoré arcibiskup Williams urobil s katolíckym anglickým prímasom, arcibiskupom Vincentom Gerardom Nicholsom, potvrdzujú dobré prijatie konštitúcie zo strany vedenia Anglikánskej cirkvi. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas však Williams priznal„niektoré výhrady ku spôsobu, akým bola konštitúcia predstavená a prijatá, pretože mnoho anglikánov, vrátane mňa, malo pocit, že nás to na chvíľu dostalo do trápneho postavenia, ani nie tak obsahom, ako niektorými signálmi, ktoré to vyslalo“. Rozhovor s pápežom využil aj k tlmočeniu týchto výhrad. Benedikt XVI. podľa jeho slov reagoval slovami, že „konštitúcia nepredstavuje žiadnu zmenu v postoji Vatikánu k anglikánskemu spoločenstvu ako takému“.
Arcibiskup Williams je na návšteve Vatikánu už od štvrtka. Okrem stretnutia s pápežom sa zúčastnil kolokvia o postave a ekumenickej činnosti kardinála Johannesa Willebrandsa pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia, ktoré sa uskutočnilo na Pápežskej gregoriánskej univerzite. S kardinálom Walterom Kasperom, predsedom Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov spoločne slávili aj ekumenickú bohoslužbu vešpier. Ten v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas uviedol, že medzi oboma cirkvami môžu existovať isté komplementárne rozdiely. „Pretože Boh je tajomstvo a neexistuje ,systém´pre uchopenie toho, čo hovorí, môžu existovať rozdielne komplementárne, ale nie protichodné pozície.“
V pondelok sa vo Vatikáne zišli kardináli a biskupi, ktorí sú členmi Kongregácie pre kauzy svätých, aby hlasovaním potvrdili „hrdinské cnosti“ Jána Pavla II. Aj keď výsledky nie sú známe, hlasovanie bolo pravdepodobne úspešné. Posledný ťah je na pápežovi Benediktovi XVI.
Pondelkové hlasovanie bolo posledným dôležitým krokom k blahorečeniu zosnulého pápeža. Ak dopadlo pozitívne, arcibiskup Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, prezývanej aj „fabrika na svätých“, by mal požiadať o audienciu u Benedikta XVI., aby mu predstavil finálny materiál. Ak pápež pripojí svoj podpis a uzná nejaké vyliečenie vykonané po modlitbách k Jánovi Pavlovi II. za zázračné, môže prebehnúť samotný proces beatifikácie. Rím sa môže na nával tisícov pútnikov pripraviť už 2. apríla 2010, kedy si svet pripomenie piate výročie jeho smrti. Inými možnými termínmi sú 18. máj (nedožité 90. narodeniny) alebo 16. október (32. výročie zvolenia za pápeža).
Dôkazom, že Benedikt XVI. nepotvrdzuje blahorečenia svojich predchodcov automaticky, je pápež Pius XII. Kongregácia pre kauzy svätých už v máji 2007 odklepla jeho povýšenie na oltár (kardináli a biskupi hlasovali za toto rozhodnutie jednohlasne), ale Benedikt XVI. dodnes nepripojil svoj podpis. Samozrejme, pozícia zbožňovaného Jána Pavla II. a spochybňovaného Pia XII. je neporovnateľná. Podľa vatikanistu talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielliho súčasný pápež čaká na moment, kedy materiály vatikánskeho tajného archívu nespochybniteľne potvrdia správnosť prístupu Pia XII. k Židom počas Druhej svetovej vojny. Túto opatrnosť pred časom rázne kritizoval relátor procesu „vojnového pápeža“, nemecký jezuita Peter Gumpel.
So zázrakom vykonaným na príhovor Jána Pavla II. by nemal byť problém. Už začiatkom roku 2008 bolo v úrade postulátora procesu beatifikácie Jána Pavla II., kňaza Slawomira Odera, zhromaždených štyritisíc až päťtisíc listov hovoriacich o možných zázrakoch. „Úspešným zázrakom“ napokon pravdepodobne bude uzdravenie francúzskej rehoľníčky Marie Simon-Pierre. V roku 2002 jej diagnostikovali ťažkú formu Parkinsonovej choroby, ktorou trpel aj Ján Pavol II. Presne v deň jeho smrti sa stav rehoľnice výrazne zhoršil. Spolusestry sa za ňu začali modliť k zosnulému pápežovi. Po dvoch mesiacoch choroba zmizla.
V tieni procesu blahorečenia najpopulárnejšieho pápeža 20. storočia ostávajú procesy s jeho bezprostrednými predchodcami: Jánom Pavlom I. a Pavlom VI.
Viac o prebiehajúcom procese blahorečenia Jána Pavla II. sa dočítate v mojich článkoch Už teraz svätý? a Svätý, ale nie ihneď, ktoré som v minulosti publikoval v týždenníku .týždeň.
Svetoznámy teológ a dlhoročný priateľ súčasného pápeža Hans Küng kritizuje novú apoštolskú konštitúciu Anglicanorum coetibus, ktorou Svätá stolica rozšírila možnosti prestupu anglikánov do Katolíckej cirkvi.
Po útokoch na židov, moslimov, protestantov a katolíckych reformistov si Benedikt XVI. tentokrát zobral na mušku anglikánov. Týmito slovami sa začína článok Hansa Künga, ktorý 28. októbra publikovali denníky The Guardian a La Repubblica. Na Küngove slová zareagoval o deň neskôr šéfredaktor vatikánskeho denníka L´Osservatore Romano Giovanni Maria Vian.
Kým väčšina pozorovateľov, vrátane mnohých anglikánov vníma dokument podpísaný 4. novembra Benediktom XVI. (jeho vydanie však bolo avizované už 20. októbra) ako prelomový krok na ceste ekumenizmu (viac tu a tu), Küng hovorí o rane pod pás. „Tradicionalisti všetkých krajín, spojte sa – pod kupolou Baziliky svätého Petra! Pozrite sa: rybár ľudí loví predovšetkým na pravej strane jazera. Ale tam je voda mútna. Tento krok Ríma nepredstavuje nič iné ako radikálnu zmenu smeru odchyľujúceho sa od zabehnutej ekumenickej stratégie otvoreného dialógu a skutočného zmierenia.“ Küng vyčíta Benediktovi XVI., ktorému kedysi pomohol preniknúť do nemeckého akademického prostredia a neskôr obaja patrili medzi kľúčové tváre II. vatikánskeho koncilu, dve veci. Z jeho pohľadu sa pápež usiluje o zblíženie len s kresťanskými tradicionalistami ako sú lefébvristi alebo členovia konzervatívneho krídla Anglikánskej cirkvi.
Po druhé, Benedikt XVI. sa namiesto trpezlivého pokračovania v ekumenickom dialógu s anglikánmi rozhodol využiť vnútorné rozpory a ústretovým gestom sa pokúsil stiahnuť do Katolíckej cirkvi nespokojných anglikánskych veriacich. „V Ríme sa hovorí o pol milióne anglikánov a dvadsiatich – tridsiatich biskupoch. Ale čo zvyšných 76 miliónov anglikánov?“ pýta sa Küng, ktorý sa domnieva, že viaceré dokumenty o Eucharistii, kňazstve či autorite cirkvi, podpísané v minulosti katolíckou aj anglikánskou stranou, boli dobrým základom pre pokračovanie dialógu rovného s rovným. „Tieto dokumenty vytvorili de facto základ pre uznanie anglikánskych vysviacok,“ píše Küng. Podľa konštitúcie Anglicanorum coetibus musia byť anglikánski biskupi a kňazi, ktorí prestúpia do Katolíckej cirkvi nanovo vysvätení kvôli absencii apoštolskej postupnosti v Anglikánskej cirkvi. „Úlovky v rímskej sieti nechápu, že v Rímskokatolíckej cirkvi budú len kňazmi druhej kategórie,“ dodáva Küng.
Dôsledky tohto rozhodnutia budú podľa Künga nasledujúce. Dôjde k ďalšiemu oslabeniu Anglikánskej cirkvi – liberálni anglikáni jasajú, že sa zbavia konzervatívcov a vatikánske antiekumenické kruhy sa tešia, že sa posilnil ich vplyv. K oslabeniu a rozšíreniu nespokojnosti však dôjde aj v Katolíckej cirkvi. Časť katolíckeho kléru, ktorý od II. vatikánskeho koncilu volá po zdobrovoľnení celibátu, bude musieť medzi sebou strpieť ženatých exanglikánskych kňazov. Vo svojich úvahách Küng konštatuje, že počnúc pontifikátom Pavla VI. sa pápež, skala cirkvi, stal skalou, ktorá je prekážkou na ceste ekumenizmu. „Hlad Ríma po moci rozdeľuje kresťanstvo a škodí samotnej Katolíckej cirkvi. Je to tragédia,“ uzatvára svoj článok Hans Küng.
Editoriál šéfredaktora L´Osservatore Romano, ktorý vyšiel pod názvom Vzdialený od reality a ktorý je odpoveďou na Küngove výhrady sa vyhol akejkoľvek priamej polemike s jeho názormi („Nemá zmysel podčiarkovať klamstvá a nepresnosti v poslednom Küngovom článku...“) a pripomína len známe skutočnosti z jeho života. Zdôrazňuje, že zákaz pôsobiť ako katolícky teológ dostal Küng od Kongregácie pre náuku viery v roku 1979, v čase, keď na jej čele ešte nestál kardinál Joseph Ratzinger, ale chorvátsky kardinál Franjo Seper. Vian pripomína aj to, že päť mesiacov po zvolení Ratzingera za pápeža ho Benedikt XVI. pozval na súkromný priateľský rozhovor do pápežského letného sídla v Castel Gandolfe (viac o tomto stretnutí a o osobe Hansa Künga sa dočítate tu a tu).
Mnohokrát je vznášaná pripomienka, že príspevok kresťanstva k budovania západnej civilizácie bol nepatrný. Objavujú sa dokonca názory, že kresťanstvo bolo brzdou rozvoja Európy, resp. že bez kresťanského náboženstva by bol Západ lepším. Stačí si pozrieť diskusiu pod článkom Messori: Kristov kríž je viac ako európski byrokrati publikovanom nedávno na tomto blogu.
Kniha amerického historika a konzervatívneho intelektuála Thomasa E. Woodsa, Jr. Jak katolická církev budovala západní civilizaci, ktorú somrecenzoval v poslednom čísle revue Impulz, je fundovanou odpoveďou na tieto pochybnosti.
Koncom októbra Talianska národná filmotéka a Vatikánska filmotéka oznámili objavenie filmu zachytávajúceho pomoc pápeža Pia XII. obetiam vojny. Momentálne prebieha jeho reštaurovanie a konzervácia.
Sály Apoštolského paláca upravené na nocľahárne pre ženy a deti na úteku. Námestie svätého Petra a Lateránska bazilika ako provizórne jedálne. Letné pápežské sídlo v Castel Gandolfe premenené na utečenecký tábor. To všetko zachytáva film Vojna vo vojne (Guerra alla guerra) z roku 1948 režírovaný Romolom Marcellinim a Giorgiom Simonellim v produkcii spoločnosti Orbis. Sčasti poškodená snímka bola prednedávnom objavená v archívoch Talianskej národnej filmotéky (Cineteca Nazionale Italiana).
O objave informovala účastníkov októbrového plenárneho zasadania Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky Claudia Di Giovanni, ktorá na štvordňovom stretnutí (viac tu) zastupovala Vatikánsku filmotéku (Filmoteca Vaticana). „Film je osobitne dôležitý, pretože predstavuje pokus katolicizmu prostredníctvom filmového umenia povedať svoje nie vojne. Jeho distribúcia bola vtedy takmer nemožná, ale napriek tomu ostáva kľúčovým svedectvom úsilia pápeža Pia XII. o mier,“uvádza slová Claudie Di Giovanni agentúra Zenit. Talianska aj vatikánska filmotéka momentálne pracujú na reštaurácii a konzervácii snímky.
Objavený film nie je jediným audiovizuálnym svedectvom pomoci Pia XII. obetiam vojny bez ohľadu na ich vierovyznanie. Vatikánska filmotéka archivuje okolo 70 filmov dokumentujúcich aktivity Pápežskej rady pre pomoc utečencom (PCA), ktorú Pius XII. zriadil v roku 1944. Pod názvom Pápežské dielo pomoci (POA) sa táto inštitúcia až do roku 1970 angažovala v oblasti asistencie chudobným, chorým, väzneným a obetiam prírodných katastrof.
Známy taliansky spisovateľ Vittorio Messori (na obr.) sa v rozhovore pre denník Il Giornale vysmieva z naivity minulotýždňového verdiktu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým zakazuje umiestňovanie krížov v talianskych školách.
Ak sa niekto ohradzuje proti krížu, ktorý uráža jeho cítenie, čo bráni tomu, aby sme sa ohradili aj proti obrazom talianskeho prezidenta? „Ak uráža moje politické cítenie, nemám právo požiadať odstránenie jeho zobrazení z radníc a prefektúr? Nemám nič proti prezidentovi. Hovorím to iba preto, aby som ukázal, že ak začneme uplatňovať túto logiku, tak nás nič nezastaví.“
Messori pripomína, že už v roku 1988 talianska vláda definovala kríž, „symbol historických koreňov kresťanskej civilizácie a kultúry ako univerzálnu hodnotu, ktorá sa nevzťahuje len na jedno konkrétne náboženstvo“. Ďalej zdôrazňuje, že ani dlhoročný líder Komunistickej strany Talianska Palmiro Togliatti (1893 – 1964) nikdy nepožadoval odstránenie kríža z verejných miest. „Kríž nie je viac iba náboženským symbolom, ale stal sa symbolom ľudstva pre svoju výnimočnosť, symbolom poníženia a odporu voči zlu,“ konštatuje Messori.
Podľa talianskeho spisovateľa nie je verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva útokom proti náboženstvu, ale priamo hriechom proti histórii, proti zmyslu pre realitu. „Bez kresťanstva by náš kontinent nejestvoval a ak áno, bol by úplne iný,“ hovorí Messori a predkladá krátky historický exkurz: „Už v 5. – 6. storočí by Európa neexistovala, bola by ovládnutá novými národmi prichádzajúcimi zo severu. Zjednotiteľom medzi rímskou tradíciou a barbarmi bola práve Katolícka cirkev. Bolo to asi 20 000 kláštorov, ktoré posiali kontinent, od Škótska a Lisabonu až po Kyjev. Mnísi prispeli neodňateľným vkladom k formácii našej civilizácie.“
Napriek tomu, že už nežijeme v kresťanskej dobe a stali sme sa malým stádom, nie je podľa Messoriho dôvod na skepsu. „Kristus a jeho kríž sú viac ako európski byrokrati.“
Dnes bola zverejnená očakávaná apoštolská konštitúcia Anglicanorum coetibus o ustanovení personálnych ordinariátov pre anglikánov, ktorí vstúpia do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou.
Podľa informácií, ktoré Svätá stolica avizovala ešte 20. októbra, bol dnes zverejnený dokument zjednodušujúci podmienky prestupu biskupov, kňazov a laikov z Anglikánskej do Katolíckej cirkvi. „Duch Svätý podnietil v poslednej dobe skupiny anglikánov, ktorí niekoľkokrát - aj spoločne - naliehavo žiadali o prijatie do plného katolíckeho spoločenstva, a tento Apoštolský stolec ich žiadosť láskavo prijal,“znie prvá veta konštitúcie, ktorú Benedikt XVI. podpísal 4. novembra.
Obsah dokumentu predstavil na dnešnej tlačovej konferencii prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál William Joseph Levada a sekretár Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, arcibiskup Joseph Augustine Di Noia. Spolu s konštitúciou boli zverejnené aj tzv. Doplňujúce normy upresňujúce aplikáciu jej nariadení.
„Táto apoštolská konštitúcia otvára novú cestu pre podporu jednoty kresťanov, uznávajúc legitímnu odlišnosť vo vyjadrení spoločnej viery. Nejde o iniciatívu, ktorá vyšla zo strany Svätej stolice, ale je veľkomyseľnou odpoveďou zo strany Svätého Otca na legitímnu snahu anglikánskych skupín,“uvádza sa v tlačovej správe, ktorú pri tejto príležitosti zverejnilo Tlačové stredisko Svätej stolice.
Personálne ordinariáty sa z hľadiska kánonického práva podobajú diecézam, nie sú však ohraničené geografickými hranicami, ale prechádzajú naprieč nimi. Podobne nezvyčajná organizačná štruktúra, tzv. personálna prelatúra je vyhradená hnutiu Opus Dei. Jednotlivé personálne ordinariáty budú tvorené anglikánmi, ktorí vstúpili do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Na ich čele bude stáť biskup alebo kňaz menovaný pápežom, ktorý bude riadnym členom miestnej biskupskej konferencie.
Keďže Anglikánska cirkev nemá apoštolskú postupnosť, biskupi a kňazi, ktorí prestúpia do Katolíckej cirkvi, t.j. vykonajú vyznanie viery a uznajú primát rímskeho biskupa, budú nanovo vysvätení. Tento postup zaviedla už encyklika Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus (čl. 42) z roku 1967 a deklarácia Kongregácie pre náuku viery z roku 1981, ktorá umožnila prestup niekoľkým kňazom a laikom práve z Anglikánskej cirkvi. Nová konštitúcia umožňuje aj vysvätenie ženatých exanglikánskych seminaristov. Naopak, katolícki kňazi, ktorí prestúpili do Anglikánskej cirkvi, oženili sa a teraz sa chcú vrátiť späť, nebudú môcť zastávať kňazský úrad.
Biskupmi personálnych ordinariátov sa budú môcť stať len kňazi žijúci v celibáte. Ženatí anglikánski biskupi budú môcť byť vysvätení len za katolíckych kňazov.
Ďalším dôležitým bodom, ktorému sa konštitúcia Anglicanorum coetibus venuje, je liturgia. V personálnych ordinariátoch sa okrem riadnej a mimoriadnej (tzv. tridentskej) formy liturgie bude môcť sláviť liturgia a ďalšie obrady aj podľa anglikánskych liturgických kníh, ktoré však budú musieť byť schválené Svätou stolicou.
V najbližšom období možno očakávať masívny prechod kléru a veriacich najmä z radov Traditional Anglican Communion, ktoré už pred niekoľkými rokmi prerušilo kontakt s anglikánskym prímasom, arcibiskupom z Canterbury a od roku 2007 rokujú s Vatikánom o možnosti zjednotenia. Okolo pol milióna anglikánskych tradicionalistov žije v Európe, Kanade a USA, Afrike, Indii a Austrálii. Prestupy možno očakávať aj z americkej Episkopálnej cirkvi, ktorá je súčasťou anglikánskeho spoločenstva.
Podľa Stehena Parkinsona, generálneho predstaveného ďalšieho anglikánskeho tradicionalistického spoločenstva Forward in Faith možno v Austrálii a na Papuy Novej Guiney očakávať dokonca prestupy celých diecéz. V Anglicku podľa jeho odhadu konvertuje do Katolíckej cirkvi okolo tisíc anglikánskych kňazov.
V Katolíckej cirkvi sa aj dnes ozývajú hlasy za aj proti kremácii zosnulých. Pritom oficiálny postoj už dlhší čas spopolňovanie neodmieta. Rozptýlenie popola či urny v domácnosti sú stále neprípustné.
Rozširovanie praxe spopolňovania zosnulých v niektorých krajinách núti miestne biskupské konferencie zaujať jasné stanovisko k tomuto fenoménu. Platí to aj o Taliansku, kde dochádza k spopolneniu v desiatich percentách prípadov. V tomto roku sa však očakáva až 210 000 spopolnení, čo predstavuje 35% všetkých prípadov. Dôvodom kremácií nie sú len módne trendy. Dôležitú rolu v čase hospodárskej krízy zohráva aj finančná otázka. Kým meter štvorcový na cintoríne stojí 3000 eur, za spopolnenie sa platí len 500 eur.
„Rozprášenie telesných pozostatkov zosnulých alebo uchovávanie urny mimo cintorína sa protiví kresťanskej viere,“ napísal ešte v lete tohto roku farárom diecézy Grossetano biskup Mario Meini a vyzval ich odmietnuť cirkevný pohreb tým, ktorí majú takéto úmysly. Opačný názor prezentoval biskup Luciano Pacomio, člen Komisie pre náuku viery Talianskej biskupskej konferencie: „Nemá zmysel zakázať pohreb osobe, ktorá chce rozprášiť pozostatky a nemá úmysel urobiť to z dôvodu neúcty k ľudskému telu, ale preto, že to považuje za lepší spôsob.“
K objasneniu spornej otázky by malo dôjsť už tento pondelok. Počas plenárneho zasadania talianskych biskupov v pútnickom meste Assisi by mala byť schválená nová liturgická príručka pohrebných obradov. Tá by mala nahradiť manuál platný od roku 1974. Prvýkrát od roku 1963, kedy bola cirkvou pripustená kremácia zosnulých, by mala byť zohľadnená aj táto prax. „Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu,“ uvádza sa aj v aktuálnom Kódexe kánonického práva z roku 1983 (kán. 1176, § 3).
Duch nového dokumentu by mal korešpondovať skôr s názormi biskupa Meiniho ako s postojmi biskupa Pacomia. „Prax rozprášenia zosnulých v prírode alebo ich konzervovanie na miestach mimo cintorína, napríklad v obytných priestoroch, vyvoláva nemálo otázok a rozpakov. Cirkev má mnoho dôvodov nesúhlasiť s takýmito tendenciami, ktoré môžu evokovať panteistické a naturalistické koncepcie,“ píše sa v dokumente.
Podľa vatikanistu talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielliho dokument poukazuje aj na to, že povolením takejto praxe by sa odbúrala možnosť vyjadriť nielen súkromnú, ale aj spoločnú bolesť a smútok za zosnulým na istom konkrétnom mieste. V zhode s Kódexom kánonického práva dokument prikazuje odoprieť cirkevný pohreb „tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere“ (kán. 1184, § 1). Dokument tiež umožní, aby bol počas pohrebných obradov zosnulý už spopolnený, ak keď sa zároveň odporučí, aby ku kremácii došlo až po skončení pohrebu.
Talianska legislatíva umožňuje rozptýlenie pozostatkov mŕtvych za istých konkrétnych podmienok. V celej krajine sa nachádza 51 krematórií, väčšina na severe, najmenej na juhu, kde je spopolňovaných len 0,35% zosnulých.
Zdroj: Il Giornale, La Stampa (8.6.2009, s. 15) Foto: onoranzafunebre.com
Večný život môže byť nuda. Načo vsádzať na neistú kartu? Radšej si užívať dočasne, ako sa nudiť večne.
Počas nasledujúcich dní bude slovné spojenie večný život spomenuté nespočetnekrát. V o čosi plnšom kostole, na o dosť plnšom cintoríne, možno zablúdi aj do už vianočného vysielania. Tento termín však rokmi devalvoval tak ako množstvo ďalších duchovných pojmov. Ostáva nepochopený.
Večný život je výmyslom cirkvi, spojenca buržoázie, na oblbnutie proletariátu: ľudia budú ľahšie znášať skrivodlivosti na tomto svete, ak budú môcť žiť s predstavou, že kdesi tam sa im ich pokorné hrdlačenie započíta medzi cnosti. Tak kedysi učil Ludwig Feuerbach.
Večný život je prekážkou plnosti súčasného života. Nesmieš to, musíš tamto... Nekradni, nesmilni, neohováraj... Modli sa, posti sa, premáhaj sa... A získaš večnú odmenu. Čo je však toto za život??? Pýtajú sa dnes tí, ktorí sa úspešne vysporiadali s náboženskou otázkou.
Odpočinutie večné... Slová modlitby za zosnulých budú zaznievať zo všetkých strán. Komu sa však chce večne odpočívať? Je to skôr trest než dar.
Odpočívanie a žitie. Dva protichodné termíny, ktorými označujeme stav po smrti, mätú. Prvý evokuje večnú nehybnosť, druhý večný pohyb. Ani jedno, ani druhé neláka.
„...večnosť nie je nekonečným striedaním dní v kalendári, ale niečo ako okamih plného uspokojenia, v ktorom nás objíma totalita bytia a my objímame ju,“ píše pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o kresťanskej nádeji.
Večnosť je objatím. Uvoľňujúcim a oživujúcim. Začínajúcim dnes. Trvajúcim večný okamih.
Imrich Gazda
Som odborný asistent na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spolupracujem s portálom Postoy.sk, denníkom SME, týždenníkom .týždeň a teologickou revue Nové horizonty. Píšem najmä o Vatikáne, Katolíckej cirkvi a dianí vo svete kresťanstva. Som ženatý, mám dve deti.
Marián Sekerák
Študujem politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Popri štúdiu sa venujem problematike politickej filozofie, politických teórií a vybraným otázkam teológie. Sledujem dianie vo Vatikáne, osobitne sa zaujímam o osobu a dielo pápeža Benedikta XVI.
