Podľa očakávania Benedikt XVI. včera podpísal (na obr.) svoju tretiu encykliku s názvom Caritas in veritate(Láska v pravde). Napriek tomu, že mala byť zverejnená až v najbližších dňoch, jej obsah prenikol na verejnosť. Spôsob, akým k tomu došlo, vzbudzuje viaceré otázky.
Už dlhšie sa hovorilo o tom, že nová encyklika bude podpísaná 29. júna, na slávnosť apoštolov Petra a Pavla. Počas včerajšieho príhovoru pred modlitbou Anjel Pána tento krok potvrdil pápež Benedikt XVI. „Priblížilo sa zverejnenie mojej tretej encykliky, ktorá ponesie názov Caritas in veritate,“ uviedol Benedikt XVI. a dodal: „Tento dokument, ktorý bol podpísaný práve dnes, preberá sociálnu tematiku obsiahnutú v Populorum progressio, ktorú napísal Boží služobník Pavol VI. v roku 1967. Jeho zmyslom je prehĺbiť v našej dobe niektoré aspekty všestranného rozvoje vo svetle lásky v pravde. Odporúčam vašej modlitbe tento ďalší príspevok, ktorý cirkev ponúka ľudstvu v jeho úsilí o udržateľný rozvoj pri plnom rešpektovaní ľudskej dôstojnosti a reálnych požiadaviek všetkých.“
O prípravách pápežského dokumentu venujúceho sa sociálnej problematike prvýkrát informoval taliansky denník Corriere della Sera ešte v lete 2007. Sociálnu encykliku napokon predbehla encyklika o nádeji, ktorú pod názvom Spe salvi Benedikt XVI. publikoval v novembri 2007. Najnovší dokument pápež niekoľkokrát prerábal, jeho vydanie odložil aj kvôli vypuknutiu ekonomickej krízy, ktorej dôvody a spôsoby riešenia chcel reflektovať vo svojom texte. Posledná sociálna encyklika s názvom Centesimus annus bola publikovaná ešte v roku 1991 pápežom Jánom Pavlom II.
Vatikanista talianskeho denníka La Stampa Marco Tosatti na svojom blogu včera informoval o snahe predčasne zverejniť časti encykliky. Napriek tomu, že na pápežské dokumenty je pred ich oficiálnym zverejnením uvalené prísne informačné embargo, bola v piatok popoludní do rímskych redakcií viacerých popredných talianskych denníkov doručená obálka s „výbušným obsahom“ - päťstranovou syntézou dokumentu obsahujúcou aj presné citácie z textu. V článku s názvom Záhada „ukradnutej“ encykliky Tosatti zdôrazňuje, že zásielku doručili „spoľahliví kuriéri“. Ako ďalej podotýka, nebolo by to prvýkrát, čo by sa obsah pápežského dokumentu dostal na verejnosť v predstihu. Vždy to však bolo zásluhou individuálnych novinárov a vďaka ich „hlbokým hrdlám,“ naráža Tosatti na prezývku informátora v legendárnej kauze Watergate. Piatková udalosť však nesie všetky znaky pripravovanej a organizovanej akcie.
Známy vatikanista, spolupracujúci napríklad aj s Pápežskou univerzitou Santa Croce v Ríme, uvažuje nad niekoľkými hypotézami vysvetľujúcimi nezvyčajnú situáciu. Keďže redakciám bola doručená syntéza encykliky, musí za jej zverejnením stáť človek z úzkeho okruhu ľudí spolupracujúcich s Benediktom XVI. pri jej príprave, ktorý mal nejaký záujem o predčasné zverejnenie dokumentu. Tosatti považuje tento dohad za málo pravdepodobný, pretože „zlodej“ musel počítať s tým, že napriek diskrétnosti poslov nezostane jeho meno vo svete, akým je ten novinársky, utajené. Podľa druhej hypotézy stojí za zverejnením častí encykliky človek, opäť z vnútra Vatikánu, ktorý mal dobrý úmysel vyvolať diskusiu okolo nového dokumentu ešte pred jeho zverejnením.
Podľa talianskeho vatikanistu sa v posledných mesiacoch veľa hovorí o prílišnej pasivite vatikánskych informačných orgánov, ktoré namiesto toho, aby nastoľovali témy, len reagujú na to, čo sa stalo. Treťou možnosťou teda je, že syntézu encykliky „vypustil“ niekto, kto chcel predísť individuálnym a neúplným interpretáciám nového pápežského dokumentu tým, že v predstihu ponúkol jeho požadovaný výklad.
Bez ohľadu na to, kto skutočne stál za únikom textu, podľa Marca Tosattiho „faktom ostáva, že spôsob, akým k tomu došlo predstavuje precedens v histórii vatikánskeho spravodajstva“.
V týchto dňoch bolo v Európe a USA vysvätených 21 novokňazov patriacich k Kňazskému bratstvu sv. Pia X. Svätá stolica označila ich vysviacky za nelegitímne. Niektorí katolícki biskupi požadujú ich exkomunikáciu.
Vysviacky lefébvristických novokňazov sa konali 19. júna v americkom Minone (Minnesota), 27. júna v nemeckom Zaitkofene a 29. júna vo švajčiarskom Econe, hlavnom sídle Bratstva. Gerhard Ludwig Mueller, biskup Regensburgu, v ktorom sa nachádza jeden z lefébvristických seminárov, ako aj biskup Fuldy Heinz Josef Algermissen lefébvristov vyzvali, aby od tohto kroku upustili. Obaja biskupi dokonca začali uvažovať nad možnosťou exkomunikácie novokňazov a ich svätiteľov. Lefébvristi akékoľvek sankcie odmietajú a tvrdia, že konajú pre dobro Katolíckej cirkvi.
„Potrebujeme dýchať. Ak bol pápež taký dobrý, že zrušil exkomunikáciu znamená to, že nechce, aby sme zomreli,“ metaforicky odôvodnil opodstatnenosť nových vysviacok biskup Bernard Fellay, súčasná hlava lefébvristického hnutia a jeden zo štyroch biskupov, z ktorých pápež Benedikt XVI. koncom januára 2009 sňal exkomunikáciu. Tá na nich bola uvalená v roku 1988 po tom, čo ich bez súhlasu pápeža Jána Pavla II. vysvätil francúzsky arcibiskup Marcel Lefébvre. Biskup Fellay argumentuje aj svojou návštevou Vatikánu zo začiatku júna, počas ktorej sa stretol s prefektom Kongregácie pre náuku viery, kardinálom Williamom Levadom. „Nezaznamenal som žiadny signál, že by vysviacky porušili kánonické právo,“uviedol Fellay (na obr. počas vysviacky štyroch diakonov v Argentíne v roku 2006).
K situácii zaujala Svätá stolica jasné stanovisko 17. júna. Vo vyhlásení zverejnenom Tlačovým strediskom Svätej stolice bol zopakovaný postoj pápeža Benedikta XVI. prezentovaný 10. marca tohto roku v liste zaslanom všetkým katolíckym biskupom: „...dokiaľ sa nevyjasnia otázky vzťahujúce sa na učenie Cirkvi, bratstvo nemá v Cirkvi žiaden kánonický status a jeho služobníci, hoci boli oslobodení spod trestu exkomunikácie, nevykonávajú zákonne nijakú službu v Cirkvi.“ Na základe týchto slov vyhlásenie Svätej stolice potvrdzuje, že „vysviacky sú teda považované nelegitímne“. O možnej exkomunikácii sa vyhlásenie vôbec nezmieňuje.
Napriek tomuto stanovisko lefébvristi od vysviacok neupustili a sú presvedčení o správnosti svojho konania. „Nechceme zakladať akúkoľvek paralelnú cirkev, chceme uchrániť jednotu pravej Katolíckej cirkvi, neoceniteľný poklad katolíckej tradície,“uviedol vo svojom stanovisku rektor lefébvristického kňazského seminára v Regensburgu Stefan Frey. Lefébvristi sa podľa neho už teraz cítia byť v plnej jednote s Katolíckou cirkvou, keďže sú postavení na rovnakom Magistériu a sviatostiach. Vo vyhlásení sa ironicky píše o horiacej vzácnej budove, ktorú sa ponáhľa uhasiť skupinka odhodlaných mladých mužov, aby neskôr mohli začať jej rekonštrukciu. Ich úsiliu však zabraňujú „ochrancovia poriadku“. Upadajúca budova je zjavnou narážkou na Katolícku cirkev (podľa slov Stefana Freya v Nemecku poklesla účasť na bohoslužbách o 85% a v celej krajine je vysvätených len 100 kňazov), odhodlanými mladými mužmi sú lefébvristickí novokňazi.
Dlhoočakávané stretnutie pápeža Benedikta XVI. s americkým prezidentom Barackom Obamom sa uskutoční 10. júla. Informovala o tom agentúra CNS.
Prezident Obama sa 8. – 10. júla zúčastní stretnutia G8 v talianskom meste Aquila, nedávno postihnutom ničivým zemetrasením. Večer 10. júla odletí aj s manželkou Michelle na návštevu africkej Ghany. Medzitým sa však stihne zastaviť aj vo Vatikáne. Napriek tomu, že pápež Benedikt XVI. prijíma hlavy štátov zvyčajne dopoludnia, tentokrát urobí výnimku a s americkým prezidentom sa stretne popoludní o 16.00. Nie je isté, či sa stretnutia zúčastní aj nový americký veľvyslanec pri Svätej stolici Miguel Diaz, ktorého dodnes senátny výbor pre zahraničné vzťahy nestihol vypočuť.
Očakáva sa, že pápež otvorí nielen témy súvisiace s izraelsko-palestínskym konfliktom a situáciou v Iraku, ale dotkne sa aj citlivých bioetických otázok ako potraty a výskum kmeňových buniek, v ktorých Obama zastáva názory odporujúce kresťanskej morálke.
K tejto aktuálnej téme čoskoro prinesiem ďalšie informácie.
Benedikt XVI. v nedeľu navštívil San Giovanni Rotondo, miesto kde pôsobil a je pochovaný svätý páper Pio. Pokľakol pred jeho ostatkami a v homílii prítomných varoval pred „rizikami aktivizmu a sekularizácie“.
Mesto pátra Pia pápež navštívil len dva dni po vyhlásení Roku kňazov, aby ho zveril príhovoru tohto populárneho svätca. Išlo o prvú pápežskú návštevu jeho hrobu po tom, čo bol 16. júna 2002 vyhlásený za svätého. Ján Pavol II. putoval na toto miesto ešte v roku 1987. „Jeho hrob navštívi denne okolo 15 000 ľudí, čím sa zaradzuje k najnavštevovanejším pútnym miestam na svete,“uviedol Vatikánsky rozhlas.
Pre zlé počasie Benedikt XVI. necestoval helikoptérou, ale lietadlom a autom, kvôli čomu sa jeho príchod oneskoril. Ako prvú navštívil mariánsku svätyňu Santa Maria delle Grazie, v ktorej sa nachádzajú svätcove pozostatky. Po krátkej modlitbe na kolenách si uctil relikviár, v ktorom sa nachádza svätcovo srdce. Telo pátra Pia bolo napriek protestom exhumované v marci minulého roku za prítomnosti miestneho biskupa Domenica D´Ambrosia. Následne pápež navštívil kláštornú celu, v ktorej stigmatizovaný kapucín prežil takmer celý život. Stretol sa v nej s jeho synovcom a ďalšími ôsmimi príbuznými.
Svätú omšu Benedikt XVI. slúžil pred novou Bazilikou svätého Pia s kapacitou 7 000 miest vyzdobenou monumentálnymi mozaikami známeho slovinského jezuitu Marka Rupnika. Do tohto chrámu majú byť čoskoro prenesené aj svätcove pozostatky. Liturgickej slávnosti sa zúčastnilo okolo 50 000 veriacich (mesto San Giovanni Rotondo má 26 000 obyvateľov). „Očakávalo sa, čo pápež Ratzinger, vzdelaný teológ, povie na adresu svätého dedinčana milujúceho ľudí, symbol prostej ľudovej zbožnosti, na ktorého sa časť cirkevnej inteligencie často pozerala podozrievajúcim pohľadom,“napísal vatikanista talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielli. Páter Pio mal niekoľko rokov Vatikánom zakázané slúžiť omše a spovedať. Niektorí ho dokonca upodozrievali z toho, že stigmy, ktorými bolo poznačené jeho telo, si vytvára sám pomocou roztoku z kyseliny.
Vo svojej homílii Benedikt XVI. označil svätého kapucína za „jednoduchého muža jednoduchého pôvodu uchváteného Kristom“, ktorý bojoval nielen proti pozemským nepriateľom, ale aj proti „duchu zla“. V závere príhovoru zvýraznil ducha modlitby („...otec Pio sa sám - dušou i telom - stal modlitbou...“), ktorá má zostať – napriek rizikám aktivizmu a sekularizácie – v centre kresťanského života. V rámci príhovoru pred modlitbou Anjel Pána Benedikt XVI. zveril začatý Rok kňazov pod ochranu tohto svätého kňaza.
Popoludní pápež navštívil nemocnicu Dom úľavy v utrpení zameranú na nádorové ochorenia, ktorú páter Pio založil v roku 1956. Okrem nemocničného personálu sa osobne stretol aj s niekoľkými pacientmi. Posledným bodom jednodňovej návštevy juhotalianskeho mestečka bolo stretnutie so zasvätenými osobami, kňazmi, seminaristami a mládežou v zaplnenej Bazilike sv. Pia. Vo svojom príhovore porovnal osoby dvoch svätých kňazov, ktoré dal v úvode Roka kňazov za príklad katolíckemu kléru: pátra Pia a farára Jána Maria Vianneyho. Aj v prípade arského farára si Benedikt XVI. uctil relikviár s jeho srdcom počas piatkového otvorenia Roku kňazov v Bazilike sv. Petra v Ríme. „Dokonca aj v chudobnom jazyku obyčajného dnešného človeka srdce znamená čosi najintímnejšie a najzákladnejšie pre ľudskú osobu; o to príznačnejšie je rozhodnutie Benedikta XVI. uctiť si, podľa prastarej kresťanskej tradície, srdce svätých,“ napísal v editoriáli dnešného vydania vatikánskeho denníka L´Osservatore Romano šéfredaktor Giovanni Maria Vian. „Zmysel tejto symbolickej voľby sa zdá byť jasný: pre Cirkev a každú ľudskú osobu je svätosť, v šľapajách Kristových, cestou, ktorou sa dosahuje obnova v základe, priamo v srdci."
Krátke video ponúka niekoľko sekvencií zo svätej omše slúženej pátrom Piom, ktorého počas nedeľnej návštevy juhotalianskeho mestečka San Giovanni Rotondo, kde stigmatizovaný kapucín prežil takmer celý život, dal za príklad katolíckemu kléru a všetkým veriacim pápež Benedikt XVI.
Sály a pokladne slovenských kín v týchto dňoch zapĺňa filmové spracovanie románu Dana Browna Anjeli a démoni. Je horším film alebo kniha? Ťažko povedať. Napriek tomu sa opäť očakávajú rekordné tržby. Čím sú čitatelia a diváci tak fascinovaní?
Odpoveď /hádam :)/ nájdete, ak si prečítate môj článok publikovaný na portáli postoy.sk
V predvečer Roku kňazov (19.6.2009 – 19.6.2010) si Benedikt XVI. pozval „na koberček“ rakúskych biskupov. Tém na diskusiu bolo viac ako dosť.
Počas dvoch dní, 15. – 16. júna sa štyria rakúski biskupi, vedení predsedom Rakúskej biskupskej konferencie, kardinálom Christophom Schönbornom, stretli nielen s pápežom Benediktom XVI., ale aj s najsilnejšími mužmi rímskej kúrie: kardinálom Williamom Levadom, prefektom Kongregácie pre náuku viery, kardinálom Giovannim Battistom Re, prefektom Kongregácie pre biskupov, kardinálom Cláudiom Hummesom, prefektom Kongregácie pre klérus, kardinálom Zenonom Grocholewskim, prefektom Kongregácie pre katolícku výchovu a kardinálom Stanislawom Rylkom, predsedom Pápežskej rady pre laikov. Stretnutie predchádzalo plenárnemu zasadaniu Rakúskej biskupskej konferencie, ktoré sa začalo včera v mariánskom pútnickom meste Mariazell.
„Pozvanie vyprovokovali nedávne udalosti, ktoré vyvolali zmätok v rakúskej cirkvi,“napísal na svojom blogu Sacri palazzi vatikanista talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielli. Ide predovšetkým o menovanie pomocného biskupa Linczu Gerharda Wagnera, proti ktorému protestovala časť rakúskych biskupov, kňazov a veriacich podporovaných rakúskymi médiami. Dôvodom protestov boli údajné Wagnerove konzervatívne postoje a kontroverzné vyhlásenia. Ešte pred biskupskou vysviackou sa Wagner zriekol úradu, čo Benedikt XVI. akceptoval.
Rakúskym biskupom sa nepozdával konzervatizmus ich nového spolubrata, ale pritom vo svojich diecézach tolerujú vážne liturgické prešľapy a verejný konkubinát niektorých kňazov, uviedol na svojom blogu Palazzo apostolico vatikanista talianskeho ľavicového denníka Il Riformista Paolo Rodari. Jeden z takýchto liturgických excesov sa odohral pred niekoľkými dňami, počas slávnosti Kristovho Tela a Krvi vo farnosti Stadtpfarre Urfahr – opäť v diecéze Lincz. Miestny kňaz Helmut Part počas tradičnej eucharistickej procesie spojenej s týmto sviatkom niesol namiesto monštrancie s premenenou hostiou „čosi, čo pripomínalo veľký peceň chleba“ /Rodari/ (na obr.). Nečudo, že medzi biskupmi pozvanými do Vatikánu bol aj biskup Linczu Ludwig Schwarz.
Iba biskupi a kňazi, ktorí žijú svoje poslanie „v plnej vernosti II. vatikánskemu koncilu a pokoncilovému magistériu cirkvi“ si môžu byť istí správnosťou svojich krokov, pripomenul Benedikt XVI. rakúskym biskupom. „Rakúski biskupi poďakovali Svätému otcovi za jeho otcovskú starostlivosť a za toto stretnutie, ktoré je znamením jeho blízkosti cirkvi v Rakúsku, a uistili ho o svojom plnom spoločenstve a svojich citoch. Rakúski biskupi ďakujú tiež rímskej kúrii za spoluprácu a disponibilitu,“ píše sa v oficiálnom komuniké zo stretnutia.
Podľa oficiálnych štatistík opustilo rakúsku cirkev počas posledných 15 rokov 370 000 veriacich.
Po vyše polstoročí opúšťa funkciu dekana Švajčiarskej gardy Peter Hasler. Informoval o tom taliansky denník La Stampa.
Strážny anjel pápežov. Takýto nadpis nesie článok vatikanistu denníka La Stampa Giacoma Galeazziho približujúci život a poslanie 63-ročného majora Haslera, ktorý Vatikán opúšťa po 43 rokoch služby štyrom pápežom: Pavlovi VI., Jánovi Pavlovi I., Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. „Zbierka jeho pamätí a skúseností by zatienila aj ,tajomstvá´ Anjelov a démonov,“ naráža Galeazzi na román Dana Browna. Žiadne odhalenia však nehrozia. To, čo Hasler počas svojej služby videl a počul, ostane – podľa jeho slov – nezverejnené.
Hasler bol v službe na Námestí svätého Petra aj 13. mája 1981, keď turecký atentátnik Ali Agca počas generálnej audiencie postrelil Jána Pavla II. Pred dvoma rokmi zas chránil Benedikta XVI. pred mladým nemeckým turistom, ktorý sa pokúšal dostať do pápežovho odkrytého automobilu prechádzajúceho cez dav pútnikov zhromaždených na vatikánskom námestí. Medzi najťažšie okamihy „pápežovho tieňu“ – ako je Hasler vo Vatikáne prezývaný – patrili udalosti spred jedenástich rokov. V roku 1998 boli v byte vrchného veliteľa Švajčiarskej gardy, plukovníka Aloisa Estermanna objavené tri mŕtvoly: išlo o telá Estermanna, jeho ženy Gladys a 23-ročného vicekaprála Cedrica Tornaya. Podľa oficiálnej verzie mladý vojak v záchvate zastrelil svojho nadriadeného, jeho ženu a nakoniec aj seba preto, že bolo zrušené jeho povýšenie. Žijúca legenda Švajčiarskej gardy musela zasahovať aj pred troma rokmi, keď hrozila roztržka medzi švajčiarskymi vojakmi a ich veliteľom, plukovníkom Elmarom Theodorom Mäderom, ktorý zakázal tradičnú silvestrovskú zábavu a nariadil zákaz vychádzania po polnoci.
Do penzie Hasler odišiel s najvyššími poctami. Na súkromnej audiencii ho prijal pápež Benedikt XVI. (na obr.) a gardisti mu pripravili slávnostnú rozlúčku na námestí Švajčiarskej gardy vo Vatikáne.
Zdroj: La Stampa, 10.6.2009, s. 23
Foto: paparatzinger2-blograffaella.blogspot.com
Oficiálne informácie o Švajčiarskej garde nájdete tu.
V najbližších týždňoch by mal pápež Benedikt XVI. zlúčiť Pápežskú komisiu Ecclesia Dei zodpovednú za dialóg s lefébvristami s Kongregáciou pre náuku viery. Informáciu priniesol vatikanista talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielli.
Toto zlúčenie Benedikt XVI. avizoval už v marci tohto roku v liste zaslanom všetkým katolíckym biskupom, v ktorom objasňoval svoje januárové rozhodnutie zrušiť exkomunikáciu štyroch lefébvristických biskupov. V liste z 10. marca 2009 pápež konštatuje, že rozdiely medzi Katolíckou cirkvou a Kňazským bratstvom svätého Pia X. po sňatí exkomunikácie spočívajú už len v doktrinálnej rovine. Komisiu Ecclesia Dei ustanovil pápež Ján Pavol II. 2. júla 1988 po tom, čo 30. júna upadol arcibiskup Marcel Lefébvre (na obr.), biskup Antonio de Castro Mayer a štyria nelegálne novovysvätení biskupi do exkomunikácie.
„Vo svetle tejto situácie je mojím úmyslom spojiť v budúcnosti Pápežskú komisiu Ecclesia Dei – založenú v roku 1988 s kompetenciami pre tie spoločenstvá a osoby, ktoré patria k Bratstvu sv. Pia X., alebo k podobným zoskupeniam, a usilujú sa o návrat k plnej jednote s pápežom – s Kongregáciou pre náuku viery,“ napísal Benedikt XVI. a dodal: „Týmto je objasnené, že problémy, ktorými sa teraz treba zaoberať, majú vo svojej podstate doktrinálnu povahu a týkajú sa predovšetkým prijatia Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilového učenia pápežov.“
Komisiu Ecclesia Dei by mal pápež zrušiť osobitným motu proprio. Navyše, jej súčasný predseda kardinál Darío Castrillón Hoyos dosiahne 4. júla kánonický vek, v ktorom sa musí zrieknuť svojej funkcie.
Taliansky denník La Stampa priniesol začiatkom júna sériu článkov o vyše polstoročie trvajúcej korešpondencii medzi Jánom Pavlom II. a Wandou Poltawskou, jeho priateľkou z mladosti. Ide o prelomové zistenie, ktoré môže výrazne spomaliť blahorečenie zosnulého pápeža alebo len o mediálnu bublinu?
L´amica del cuore. Takýto dôverný výraz použil Giacomo Galeazzi, mladý vatikanista turínskeho denníka pre charakterizovanie vzťahu medzi dnes už 88-ročnou poľskou psychiatričkou a zosnulým pápežom, ktorého masy počas pohrebu vyprevádzali skandovaním Santo subito! Ihneď svätý!„Od chvíle, keď som ho videla prvýkrát som vedela, že by sa mal stať svätým. Jeho svätosť bola zjavná, vyžaroval vnútorné svetlo, bolo nemožné ho zakryť,“povedala Poltawska v rozhovore s Galeazzim, ktorý za ňou vycestoval do Krakova.
K 55 rokov trvajúcemu vzťahu sa vyjadrili tie „najťažšie kalibre“ - osobný tajomník Jána Pavla II., dnes krakovský arcibiskup, kardinál Stanislav Dziwisz, bývalý hovorca Svätej stolice Joaquìn Navarro-Valls, bývalý šéfredaktor poľského vydania L´Osservatore Romano a dlhoročný priateľ Wojtylu aj Poltawskej, poľský kňaz Adam Boniecki, emeritný prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, kardinál Josè Saraiva Martins – takže medializované informácie nemožno brať na ľahkú váhu. Na druhej strane ich vyjadrenia svedčia o tom, že vzťah Wojtyla – Poltawska je skôr malou búrkou v pohári vody ako škandálnym odhalením.
Kto je Wanda?
Wanda Poltawska, o ktorej pred niekoľkými rokmi počas návštevy Bratislavy písali aj Katolícke noviny a ktorá tento rok získala Cenu Antona Neuwirtha za ochranu života, sa narodila v Lubline. Ako mladá skautka sa zapojila to odboja proti nacistickej okupácii. Roku 1941 ju zatklo Gestapo a internovalo do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Trest smrti, na ktorý bola odsúdená, nebol vykonaný, ale v koncentráku spolu s ďalšími mladými Poľkami slúžila ako „pokusné zviera“ pri experimentoch nacistického lekára Karla Gebhardta, popraveného po Norimberskom procese. Svedectvo o tomto pekle vydala v autobiografickej knihe Bojím sa svojich snov, preloženej do nemčiny, angličtiny, japončiny a taliančiny.
Po skončení II. svetovej vojny začala na krakovskej Jagelovskej univerzite študovať psychiatriu, aby prenikla do mysle človeka schopného vymyslieť tie najkrutejšie zverstvá. V tých rokoch sa spoznáva s mladým univerzitným kaplánom Karolom Wojtylom. Wanda, jej manžel Andrzej a ich štyri deti sa stávajú jeho rodinou. V roku 1962 je Wanda zázračne vyliečená z rakoviny po tom ako za ňu u talianskeho kapucína, pátra Pia orodoval krakovský biskup Wojtyla. Keď sa už ako arcibiskup rozhodol založiť Inštitút pre manželstvo a rodinu, Poltawsku poveril jeho vedením. „Jeho poslaním bolo posvätiť lásku. Písali sme si a premýšľali spolu nad tým ako zachrániť ľudskú lásku medzi mužom a ženou,“ povedala Poltawska v rozhovore s vatikanistom Galeazzim. Keď v roku 1978 kardinál Wojtyla odchádzal na konkláve povedal Wande, že ak by bol zvolený za pápeža, vybral by si meno Ján Pavol II.
Poltawska verzus Dziwisz
Vzťah medzi Wojtylom a Poltawskou pokračoval aj po jeho nástupe na pápežský stolec. „Ich plynulá korešpondencia nemá obdobu v pápežskej histórii,“ konštatuje Galeazzi. Poltawska bola so svojou rodinou častým hosťom vo Vatikáne, bývala pár krokov od Vatikánu na Borgio Pio, zúčastňovala sa ranných súkromných omší slúžených pápežom, objavovala sa aj v letnom sídle pápežov v Castel Ganolfo. Po atentáte na Jána Pavla II. bola v jeho blízkosti aj na „pápežskej poliklinike“ Gemelli, kde mu – podľa svojich slov – čítala diela poľských klasikov. A napokon, v blízkosti pápeža bola aj 2. apríla 2005 počas posledných chvíľ jeho života.
Podľa pápežovho priateľa Adama Bonieckeho mnohí v Poľsku aj vo Vatikáne ohŕňali nosom nad týmto vzťahom, obzvlášť mrzuto sa k nemu staval sekretár Dziwisz. „Don Stanislav vyrastal pri Wojtylovi ako jeho syn. Vo svojej absolútnej oddanosti bol takmer posadnutý ochranou pápežovho imidžu,“povedal v rozhovore pre denník La Stampa Boniecki. Podľa vatikanistu iného talianskeho denníka, Paola Rodariho z Il Riformista mala apatia medzi Poltawskou a Dziwiszom aj iné korene: Poltawska údajne výrazne zasahovala do menovaní nových poľských biskupov a iných cirkevných hierarchov a neustále mu pripomínala jednu vec: „Keď si sa stal pápežom, nemôžeš sa iba modliť, ale musíš aj vládnuť.“ Podľa Rodariho Poltawska urobila veľa pre vzostup takých osobností ako sú kardináli Crescenzio Sepe, Fiorenzo Angelini, Dario Castrillon Hoyos či zosnulý Alfonso Lopez Trujillo.
Tieto Rodariho informácie ako aj Bonieckeho tvrdenie o averzii voči vzťahu Wojtyla – Poltawska vnútri Vatikánu dôrazne poprel bývalý hovorca Svätej stolice a blízky spolupracovník Jána Pavla II., Joaquìn Navarro-Valls v rozhovore pre denník Il Sole 24 Ore.
Korešpondencia v kufri
Prečo sa o tomto vzťahu spojenom s bohatou korešpondenciou začalo hovoriť až teraz? Z dvoch závažných dôvodov: vo februári Poltawska publikovala časť korešpondencie pod názvom Duchovné cvičenia v Beskydách a zároveň sa zistilo, že počas diecéznej fázy beatifikačného procesu neodovzdala k preskúmaniu celú korešpondenciu. „Mám kufor plný jeho listov, nemôžem povedať, koľko z nich som odovzdala počas beatifikačného procesu, nezničila som žiadny z nich, niektoré som vybrala a publikovala v Poľsku, aj keď s tým každý nesúhlasil,“ uviedla v rozhovore Poltawska. Tým, kto krok razantne odmieta je kardinál Dziwis: „Určite nemala publikovať a dať na oči všetkým súkromnú korešpondenciu.“
S krokmi poľskej psychiatričky nesúhlasí ani emeritný prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, kardinál Josè Saraiva Martins, ktorý stál na čele kongregácie v čase, keď sa začal proces blahorečenia. Podľa neho by si mala Poltawska uvedomiť, že odovzdanie korešpondencie počas diecéznej fázy procesu mohlo zabezpečiť plynulejší priebeh zložitej procedúry skúmania bezúhonnosti života kandidáta blahorečenia.
Spomalenie procesu blahorečenia?
Voči úvahám denníka La Stampa o možnom spomalení procesu beatifikácie sa 2. júna vo svojom editoriáli veľmi ostro ohradil taliansky katolícky denník Avvenire. Ironicky uvádza, že turínsky denník sa tvári akoby objavil Ameriku: Poltawskej kniha je už štyri mesiace stará záležitosť a kým poľská tlač o nej informovala v serióznom duchu, La Stampa sa snaží vyrobiť umelý škandál. Avvenire sa navyše odvoláva na informácie poskytnuté poľskej agentúre KAI jezuitom Hieronimom Fokcinskim, ktorý dlhé roky pracuje v Kongregácii pre kauzy svätých, podľa ktorých korešpondencia medzi Wojtylom a Poltawskou už bola analyzovaná a zaradená medzi spisy súvisiace s blahorečením. „Ktovie, možno na to o štyri mesiace príde aj mladý vatikanista turínskeho denníka. Dúfajme, že nás ušetrí aspoň zavádzajúceho bombastického textu,“ ironizuje katolícky denník.
K jeho tvrdeniam pridáva jeden otáznik kardinál Martins, ktorý v rozhovore pre denník La Stampa z 1. júna hovorí o nevyhnutnosti požiadať Poltawsku, aby vydala aj zvyšnú časť korešpondencie, aj za cenu spomalenia procesu beatifikácie. Je možné, že by sa k závažnej informácii o skompletizovaní spisov bývalý šéf kongregácie nedostal?
Priateľstvo ako každé iné
Podľa Dziwisza a Navarro-Vallsa Poltawska vytiahnutím súkromnej korešpondencie s kandidátom blahorečenia sledovala len jeden cieľ: upriamiť pozornosť na exkluzivitu svojho vzťahu s Wojtylom. Ako najbližší spolupracovníci Jána Pavla II. však zhodne tvrdia, že o žiadnej exkluzivite nemožno hovoriť. „Nie je určite jedinou osobou, ktorá mala dlhý familiárny vzťah s Karolom Wojtylom. V priebehu rokov sa v Poľsku a Ríme objavilo obrovské množstvo ľudí, ktorí ho žiadali o podporu, blízkosť, pomoc,“ tvrdí Dziwisz. „Stovky ľudí si vymenili listy a kontakty s Karolom Wojtylom, ale nikto z nich ich nechcel verejne prezentovať z dôvodu neodôvodnenej popularizácie.“
Napriek týmto sporom sa všetci, ktorí žili v blízkosti Jána Pavla II. zhodnú na jednom: aj po zvolení za pápeža ostal Karol Wojtyla srdečným „človekom z ľudu“. Ako vraví Dziwisz: Il Papa di ognuno. Pápež každého.
Súčasného sekretára, srílanského arcibiskupa Alberta Malcoma Ranjitha Patabendigea Dona vystrieda americký dominikán Joseph Augustine Di Noia. Informoval o tom vatikanista talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielli. Pred niekoľkými dňami som na tomto blogu písal o tom, že arcibiskup Ranjith, ktorý mal byť už dávnejšie menovaný za arcibiskupa Colomba, naďalej zostáva na svojom mieste. Podľa vatikanistu Tornielliho k zmene nedošlo z dôvodu dlhotrvajúcej choroby prefekta tejto kongregácie, španielskeho kardinála Antonia Canizaresa Llovera, ktorý si želal, aby Rantijh zotrval vo svojej funkcii.
Nakoniec arcibiskup Rantijh predsa len odchádza do arcibiskupského úradu v hlavnom meste Srí Lanky, ktorá v týchto týždňoch prežívala ťažké obdobie spojené s ukončením dlhotrvajúcej občianskej vojny, počas ktorej boli tvrdo perzekvovaní aj menšinoví kresťania. Jeho nástupca, dominikán Di Noia (na obr.) nie je v rímskej kúrii nováčikom. Od roku 2002 bol podsekretárom Kongregácie pre náuku viery, a teda tri roky pôsobil ako „trojka“ kardinála Ratzingera. Výmena by mala byť oznámená v najbližších dňoch.
Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí je dikastériom, v rámci ktorého sa v posledných rokov najčastejšie menia sekretári. Di Noia bude štvrtým počas uplynulých siedmich rokov.
Podľa najnovších štatistických údajov žije v USA 68 miliónov katolíkov (22% obyvateľstva). V dnešnom vydaní o tom informuje vatikánsky denník L´Osservatore Romano.
Čísla, ktoré od jednotlivých amerických diecéz zozbieral a vyhodnotil Official catholic directory, hovoria aj o tom, že medziročne stúpol počet katolíkov o milión ľudí. Pokrstených bolo v uplynulom roku 900 000 detí. Do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou vstúpilo aj 80 000 dospelých.
Americkú Katolícku cirkev tvorí 18 673 farností, v ktorých pôsobí 41 489 kňazov, 60 715 rehoľných sestier, 17 000 trvalých diakonov a 4 905 rehoľných bratov. V 189 seminároch sa formuje asi 5000 bohoslovcov, na 234 katolíckych univerzitách a kolégiách študuje 800 000 študentov. Cirkev spravuje aj 562 nemocníc a 3000 sociálnych centier, do ktorých katolícke organizácie a združenia každoročne investujú viac ako 28 miliárd dolárov.
Osem dní strávil pápež Benedikt XVI. vo Svätej zemi. Hodnotenia jeho púte, ako sám označil svoju cestu, sa rôznia. Ináč ju vidia tí, ktorí ju sledovali optikou slovenských médií, ináč tí, ktorí pozorne vnímali všetky pápežove gestá a slová.
Moju analýzu apoštolskej cesty Benedikta XVI. do Svätej zeme si môžete prečítať v najnovšom čísle týždenníka .týždeň (22/2009).
V týchto týždňoch došlo alebo by malo dôjsť k viacerým významným zmenám v rímskej kúrii.
Včera pápež Benedikt XVI. prijal rezignáciu amerického kardinála Jamesa Francisa Stafforda, vrchného penitenciára Apoštolskej penitenciárie, ktorý túto pozíciu zastával od roku 2003. Na jeho miesto pápež menoval doterajšieho apoštolského nuncia vo Francúzsku, talianskeho arcibiskupa Fortunata Baldelliho(na obr.).
Podľa informácií zverejnených vatikanistom talianskeho denníka Il Giornale Andreom Torniellim by v krátkom čase malo dôjsť aj k výmene predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Talianskeho kardinála Renata Raffaela Martina by mal nahradiť doterajší sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov, guinejský arcibiskup Robert Sarah. Martino, ktorý už dosiahol kánonický vek 75 rokov, kedy sú katolícki hierarchovia povinní ponúknuť pápežovi svoju rezignáciu, vo funkcii „nadsluhoval“ kvôli sledovaniu príprav novej sociálnej encykliky Caritas in veritate, ktorá bude publikovaná 29. júna.
Funkciu by mal zložiť aj sekretár Kongregácie pre biskupov, taliansky arcibiskup Francesco Monterisi, ktorý by sa následne mal stať arcikňazom Baziliky svätého Pavla za hradbami v Ríme. Na jeho miesto by mal nastúpiť súčasný apoštolský nuncius v Španielsku, portugalský arcibiskup Manuel Monteiro de Castro.
Už dávnejšie malo dôjsť k výmene aj na pozícii sekretára dôležitej (v kontexte liturgických úprav súčasného pápeža) Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti. Súčasný sekretár, srílanskí arcibiskup Albert Malcom Ranjith Patabendige Don sa mal stať arcibiskupom Colomba. Z dôvodu dlhotrvajúcej a pokročilej choroby prefekta tejto kongregácie, španielskeho kardinála Antonia Canizaresa Llovera, prezývaného „malý Ratzinger“, zostáva arcibiskup Ranjith naďalej vo svojej funkcii.
Imrich Gazda
Som odborný asistent na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spolupracujem s portálom Postoy.sk, denníkom SME, týždenníkom .týždeň a teologickou revue Nové horizonty. Píšem najmä o Vatikáne, Katolíckej cirkvi a dianí vo svete kresťanstva. Som ženatý, mám dve deti.
Marián Sekerák
Študujem politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Popri štúdiu sa venujem problematike politickej filozofie, politických teórií a vybraným otázkam teológie. Sledujem dianie vo Vatikáne, osobitne sa zaujímam o osobu a dielo pápeža Benedikta XVI.
Podľa očakávania Benedikt XVI. včera podpísal (na obr.) svoju tretiu encykliku s názvom Caritas in veritate (Láska v pravde). Napriek tomu, že mala byť zverejnená až v najbližších dňoch, jej obsah prenikol na verejnosť. Spôsob, akým k tomu došlo, vzbudzuje viaceré otázky. 
