Počas VII. svetového stretnutia rodín, ktoré sa v nedeľu skončilo v Miláne, sa pápež Benedikt XVI. dvakrát prihovoril aj k rozvedeným. „Cirkev ich má rada,“ zdôraznil.
„Pár slov chcem venovať i veriacim, ktorí, i keď zdieľajú cirkevnú náuku o rodine, sú bolestne poznačení zlyhaním a odlúčením. Vedzte, že pápež a cirkev sú vám vo vašej námahe podporou. Povzbudzujem vás, aby ste ostali spojení s vašimi spoločenstvami a zároveň vyjadrujem želanie, aby diecézy realizovali vhodné iniciatívy prijatia a blízkosti,“ povedal Benedikt XVI. počas záverečnej omše, ktorej sa v nedeľu v milánskom parku Bresso zúčastnilo viac ako milión veriacich. Medzi nimi aj okolo 200 Slovákov.
Ešte konkrétnejšie sa citlivej problematiky dotkol v sobotu večer v rámci tzv. Festivalu svedectiev. Počas neho pápež odpovedal na päť otázok, ktoré mu adresovali rodiny z piatich kontinentov. Rozvedených sa týkala posledná otázka, ktorú mu položili brazílski manželia Arajuoví venujúci sa rodinnej psychoterapii.
„Nemáme jednoduché recepty,“ priznal Benedikt XVI., podľa ktorého problém rozvedených a znovuzosobášených patrí k veľkým bolestiam cirkvi. „Prirodzene je veľmi potrebná prevencia, to znamená prehlbovať od začiatku zamilovanosť do hlbokého, zrelého rozhodnutia; ďalej sprevádzať manželstvo, aby rodiny nikdy neboli samé.“ Podľa pápeža musí byť láska cirkvi k rozvedeným videná a cítená, aby vnímali, že „sú milovaní, prijímaní, že nie sú ,mimo´, aj keď nemôžu prijať rozhrešenie a eucharistiu.“ Utrpenie rozvedených, ktoré je vnútorne prijaté, je podľa Benedikta XVI. dokonca darom pre cirkev. „Je treba, aby vedeli, že práve tak slúžia cirkvi a sú v jej srdci.“
Vatikanista denníka La Stampa Andrea Tornielli upozornil, že Benedikt XVI. vo svojich príhovoroch v Miláne hovoril stále v pozitívnom duchu, nekritizoval, ale povzbudzoval. „Aj keď neprezentoval žiadnu vieroučnú zmenu vo veci prístupu k eucharistii, slová, ktoré adresoval odlúčeným a rozvedeným, boli príznačné – preukázal porozumenie a prijatie ich ťažkostí a utrpení a komunity požiadal o väčšiu pozornosť venovanú tomuto problému,“ dodal Tornielli.
Uplynulý týždeň si pápež Benedikt XVI. pripomenul 35. výročie svojej biskupskej vysviacky. V mníchovskom dome Našej Pani ho 28. mája 1977 vysvätil wirzburgský biskup Josef Stangl.
„Bol to slnečný deň začiatku leta, v predvečer Turíc roku 1977. Mníchovský dóm, ktorý po rekonštrukcii po druhej svetovej vojne pôsobil akosi chladne, bol nádherne vyzdobený a naplnený radostnou atmosférou, ktorej nik nemohol odolať,“ napísal o dni svojej biskupskej vysviacky v autobiografii Z môjho života súčasný pápež. Podľa jeho vlastných slov ho vtedy sprevádzali rozpaky, ale aj odovzdanosť do Božej vôle.
„Keď 24. júla 1976 v éteri zaznela správa o náhlej smrti mníchovského biskupa Julia kardinála Döpfnera, všetci sme sa zhrozili. Čoskoro sa objavili chýry, že patrím medzi kandidátov na jeho nástupcu. Nemohol som ich brať vážne, pretože moje chabé zdravie bolo známe takisto, ako aj to, že úloha viesť a riadiť je mi úplne cudzia. Považoval som sa za povolaného k vedeckému životu,“ uviedol kardinál Ratzinger v spomínanej autobiografii, ktorá vyšla v roku 1997.
Napriek tomu, že vo svojom vnútri stále váhal, koncom mája 1977 prijal svätenie z rúk wirzburgského biskupa Josefa Stangla. Spolusvätiteľmi boli regensburgský biskup Rudolf Graber a pomocný mníchovský biskup Ernst Tewes. Za biskupské heslo si vybral slová z Tretieho Jánovho listu „spolupracovníci pravdy“. „Najmä preto, lebo sa mi zdalo vhodným jednotiacim spojivom medzi mojou dovtedajšou úlohou a mojím novým poslaním. Napriek všetkým rozdielom išlo a ide predsa stále o to isté: ísť za pravdou, stáť v jej službách.“
Len mesiac po biskupskej vysviacke bol nový mníchovský arcibiskup pápežom Pavlom VI. kreovaný za kardinála. Koncom roku 1981 ho Ján Pavol II. povolal za prefekta Kongregácie pre náuku viery, aby sa v apríli 2005 stal jeho nástupcom na čele katolíckej cirkvi. „O Korbiniánovi (svätec, na ktorého odkazuje Ratzingerov biskupský erb, pozn.) sa rozpráva, že v Ríme medveďa opäť prepustil na slobodu. Či odišiel do Abrúz alebo sa vrátil do Álp, nie je pre legendu dôležité. Aj ja som medzitým zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: Stal som sa tvojím ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe.“
Presné dôvody, pre ktoré pápežov komorník Paolo Gabriele vynášal z Vatikánu dôverné dokumenty, nie sú stále známe. V podstate však môžu byť len dva.
Možnosť, že dokumenty z pápežského apartmánu vynášal kvôli peniazom, sláve alebo osobnej pomste, je úplne vylúčená. Bývalý komorník je typom človeka, ktorého zvykneme označovať za oddaného katolíka. „Mnoho ľudí vo Vatikáne ho pozná ako jednoduchého a dobrého človeka, ktorý je oddaný pápežovi,“ napísal o ctiteľovi apoštolky Božieho milosrdenstva, sv. Faustíny Kowalskej vatikanista Andrea Tornielli.
Elegantný Paoletto, ako ho prezývajú najbližší, sa do víru udalostí nechal vtiahnuť kvôli vyšším ideálom. Vo Vatikáne sa pohybuje už veľmi dlho – pred rokom 2006, kedy vstúpil priamo do služieb pápeža, bol komorníkom iného vysokopostaveného preláta Jamesa Michaela Harveyho. Tento americký arcibiskup od roku 1998 šéfuje Prefektúre pápežského domu, takže do kontaktu s informáciami o dianí v Apoštolskom paláci prichádzal Gabriele už tu. Postupné spoznávanie vnútorných sporov medzi najvyššou cirkevnou hierarchiou, umocnené oddanosťou pápežovi, ho mohlo priviesť k rozhodnutiu informovať verejnosť o komplikovaných podmienkach, ktorým je vystavený Petrov nástupca.
Ešte pravdepodobnejšie však je, že Paolo Gabriele nekonal ako sólokapor, ale stal sa priamou súčasťou jedného z táborov vnútri Vatikánu. Túto verziu umocňujú dva nepriame dôkazy. Mnohé dokumenty, ktoré nelegálne opustili vatikánske múry, nepochádzajú z pápežovho apartmánu, ale z iných úradov, do ktorých zadržaný komorník nemal prístup. Na vynášaní informácií teda zrejme nepracoval sám. Po druhé, je nepravdepodobné, že by v čase, keď Vatikán rozbehol hon na čiernu ovcu, komorník držal u seba hľadané materiály. Tým skôr, že vyšetrovacia kardinálska komisia už vypočúvala jednotlivých zamestnancov, vrátane Gabrieleho, ktorého byt sa nachádza len niekoľko desiatok metrov od veliteľstva vatikánskeho žandárskeho zboru. Takúto neobozretnosť si mohol dovoliť len v prípade, že sa chcel nechať dolapiť, alebo mu niekto vysokopostavený prisľúbil nedotknuteľnosť.
Asi každému je dnes jasné, že úloha 46-ročného Rimana, otca troch detí, ktorý každý deň vstával skoro ráno a domov sa vracal neskoro večer, aby hlave katolíckej cirkvi asistoval pri obliekaní, stolovaní alebo pri audienciách, je v afére Vatileaks síce dramatická, ale vedľajšia. Nič to však nezmení na tom, že odcudzenie a prechovávanie citlivých dokumentov preňho znamená nielen stratu exkluzívneho pracovného miesta a dobrej povesti, ale aj hrozbu tridsiatich rokov väzenia.
Úniky dôverných dokumentov z Vatikánu rozkývali stoličku vatikánskeho štátneho sekretára Tarcisia Bertoneho. Napriek absolútnej dôvere pápeža čelí silnej opozícii zo strany svojho predchodcu Angela Sodana. Práve tento spor je podľa pozorovateľov hlavným dôvodom posledných udalostí.
„Dnes ani v budúcnosti sa nechcem vzdať tejto vzácnej spolupráce.“ Takéhoto ocenenia od hlavy katolíckej cirkvi sa dostane málokomu. Vatikánsky štátny sekretár, kardinál Tarcisio Bertone (na obr. vpravo) si tieto slová vypočul od Benedikta XVI. pri príležitosti svojich 75. narodenín začiatkom roka 2010.
Súperenie o moc
Ubehlo dva a pol roka a kardinál Bertone musí čeliť najväčšej kauze počas svojej éry. Minulý týždeň síce vatikánske bezpečnostné sily zadržali pápežského komorníka Paola Gabrieleho, ktorý mal z Apoštolského paláca vynášať a medializovať dôležité dokumenty, ale nikto neverí, že v tom plával sám.
„Je zrejmé, že Vatikán má veľký byrokratický aparát a v rámci každej byrokracie sú rozličné prúdy, ktoré súperia o moc,“ povedal v rozhovore pre portál Vatican Insider John Allen, jeden z najrešpektovanejších vatikanistov. Hovorca Svätej stolice Federico Lombardi v pondelok síce požiadal novinárov, aby udalosti posledných dní nevnímali len optikou boja o moc, no k tejto interpretácii sa prikláňajú aj procirkevní pozorovatelia. Ich pozornosť sa pritom stále viac upiera na dvojicu talianskych kardinálov – 77-ročného Bertoneho a 84-ročného Sodana.
Pozíciu vatikánskeho štátneho sekretára, teda akéhosi predsedu vlády, si títo dvaja vymenili 15. septembra 2006. Kardinál Angelo Sodano (na obr. dole) opustil kľúčový úrad Rímskej kúrie po vyše pätnástich rokoch spolupráce so zosnulým Jánom Pavlom II. Benedikt XVI. si vtedajšieho janovského arcibiskupa nevybral náhodou – v rokoch 1995 – 2002 bol jeho „dvojkou“ na Kongregácii pre náuku viery.
Nespokojný Sodano
Nie všetci však Bertoneho návrat do Vatikánu očakávali s radosťou. Podľa vatikanistu Paola Rodariho ho Sodanov tajomník Piero Pioppo, dnes nuncius v Kamerune a Guinei osobne presviedčal, aby funkciu štátneho sekretára neprijal. Dôvod? Skúsený diplomat Sodano bol presvedčený, že pri novom pápežovi – akademikovi by mal výsostne politickú funkciu štátneho sekretára zastávať človek s diplomatickými skúsenosťami. Rodari v denníku Il Giornale upozornil, že počas pontifikátov posledných pápežov sa len raz stalo, že by štátny sekretár nepochádzal z diplomatických kruhov. Išlo o francúzskeho kardinála Jeana-Mariu Villota, ktorý bol v rokoch 1969 – 1979 štátnym sekretárom Pavla VI. Túto nevýhodu však vyvažoval samotný pápež, ktorý vyštudoval pápežskú diplomatickú akadémiu, pôsobil na nunciatúre vo Varšave a neskôr aj na štátnom sekretariáte ako podsekretár. V rokoch 1944 – 1954, kedy bola pozícia štátneho sekretára neobsadená, bol v podstate šéfom vatikánskej vlády.
Katolícku cirkev tak po dlhom čase vedie „nediplomatické duo“ Benedikt XVI. – Tarcisio Bertone, ktorý sa slovami „viac evanjelia a menej diplomacie“ priamo vyhranil voči línii kardinála Sodana. Odchádzajúci garnitúru si pohneval aj tým, že do pozícií, ktoré sú tradične späté s cirkevnými diplomatmi, obsadil ľuďmi bez politických skúseností. Na čelo Správy majetkov Apoštolskej stolice dosadil arcibiskupa Domenica Calcagna, šéfom Prefektúry pre ekonomické záležitosti Svätej stolice sa stal arcibiskup Giuseppe Versaldi. Navyše, oboch Bertoneho ľudí Benedikt XVI. menoval tohto roku za kardinálov.
Kauza za kauzou
Kardinál Bertone sa od začiatku musel boriť s kauzami, ktoré – keďže sa objavujú nečakane – zhoršujú obraz nielen štátneho sekretariátu, ale aj samotnej cirkvi. Najkritickejším bol rok 2009, ktorý poznačil prípad sňatia exkomunikácie z biskupov schizmatického hnutia lefébristov, medzi ktorými figuroval popierač holokaustu Richard Williamson či odstúpenie šéfredaktora katolíckeho denníka Avvenire Dina Boffa obvineného z homosexuality a vydierania. Úniky citlivých dokumentov, ktoré sa vliekli od začiatku roka, sú len ďalším a pravdepodobne nie posledným prípadom.
„Podľa mňa na pápeža útočí niekto, kto mu chce odkázať: zmýlil si sa vo výbere štátneho sekretára a zmýlil si sa, keď si ho nevymenil,“ interpretuje spomínané kauzy renomovaný cirkevný historik Alberto Melloni.
Kto nahradí Bertoneho?
Podľa znalcov vatikánskeho prostredia možno súčasnú „vládnu krízu“ prekonať len zmierom medzi Bertoneho a Sodanovým krídlom. Mostom by mohol byť arcibiskup Dominique Mamberti (na obr. hore), ktorý má bohaté diplomatické skúsenosti z pôsobenia na viacerých nunciatúrach v Afrike, čím spĺňa Sodanove očakávania, a zároveň je aj súčasťou Bertoneho tímu, ktorý si ho vybral za sekretára pre vzťahy so štátmi.
Aj keby kardinál Bertone ustál pozíciu štátneho sekretára, v ktorej už niektorí vidia Mambertiho, vplyv tohto nenápadného arcibiskupa, pôvodom z Maroka, bude len rásť.
Počas príhovoru pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná na turíčnu nedeľu potvrdil Benedikt XVI. svoj úmysel vyhlásiť sv. Jána z Avily a sv. Hildegardu z Bingenu za učiteľov cirkvi. Stane sa tak 7. októbra tohto roku.
Svedkom výnimočnej udalosti sa osobne stanú aj biskupi, ktorí sa vo Vatikáne zídu na 13. generálnom riadnom zasadaní zhromaždenia Synody biskupov venovanej novej evanjelizácii. Tá sa začne práve 7. októbra a potrvá do 23. dňa "ružencového mesiaca".
Začlenenie sv. Jána z Avily do zoznamu cirkevných učiteľov oznámil Benedikt XVI. ešte vlani počas Svetových dní mládeže v Madride. Úvahy o rovnakej pocte pre nemeckú sväticu sa rozprúdili začiatkom tohto roka. Podľa dnešných slov pápeža "títo dvaja veľkí svedkovia viery žili vo veľmi odlišných historických obdobiach a pochádzali z rôznych kultúrnych prostredí. Avšak svätosť ich života a hĺbka učenia ich činí neustále aktuálnymi: milosť Ducha Svätého ich situuje do takej skúsenosti prenikania pochopenia Božieho zjavenia a inteligentného dialógu so svetom, ktorá vytvára horizont trvalého života a konania cirkvi".
V súvislosti s prípadom sv. Hildegardy bolo potrebné prekonať jednu formálnu prekážku. Napriek stáročnej povesti svätosti, trvajúcej už od jej smrti v roku 1179, nebola nemecká mystička donedávna oficiálne kanonizovaná. Začiatkom mája však Benedikt XVI. vydal dekrét, ktorým rozšíril jej liturgický kult na celú všeobecnú cirkev. Ako pre Vatikánsky rozhlas uviedol kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, pápež "konštatovaním existencie dávnej, pevnej a stálej fama sanctitatis et miraculorum pristúpil k tzv. ekvivalentnej kanonizácii, podľa legislatívy stanovenej pápežom Urbanom VIII. (17. stor.), ktorú neskôr ďalej tematizoval Prospero Lambertini, neskorší pápež Benedikt XIV. (18. stor.)".
Príklady takéhoto typu svätorečenia približuje spomínaný Benedikt XIV. v 41. kapitole prvej knihy svojho diela De servorum Dei beatificatione et beatorum canonizatione. Medzi osoby zapísané do zoznamu svätých vďaka ekvivalentnej kanonizácii patrí podľa barokového pápeža napríklad sv. Norbert, zakladateľ rehole premonštrátov, sv. Bruno, zakladateľ rehole kartuziánov, uhorský kráľ sv. Štefan, české knieža sv. Václav či pápež sv. Gregor VII.
Ján z Avily a Hildegarda z Bingenu zaujmú v zozname učiteľov katolíckej cirkvi 34. a 35. miesto.
Pápežov komorník Paolo Gabriele, v ktorého byte sa našli dokumenty odcudzené z Vatikánu, je už v rukách vyšetrujúceho sudcu. Keďže ide o vatikánskeho občana, vyšetrovanie vedú miestne úrady. Hrozí mu až 30 rokov väzenia.
Nicola Picardi a Piero Antonio Bonnet. Od týchto dvoch ľudí momentálne závisí osud zatknutého komorníka Benedikta XVI. Prvý menovaný zastáva pozíciu promotóra spravodlivosti, teda vatikánskeho prokurátora. „Prináleží mu rozbehnutie vyšetrovania udalosti, vypočúvanie podozrivého a získavanie dôkazov. Na konci vyšetrovania predstaví svoje závery – postavenie pred súd alebo prepustenie – vyšetrujúcemu sudcovi Pierovi Antoniovi Bonnetovi,“ vysvetľuje portál Vatican Insider.
Podľa vyhlásenia Svätej stolice si už podozrivý vybral dvoch advokátov, ktorí ho budú zastupovať. Vystupovať pred Tribunálom Mestského štátu Vatikán pritom nemôže každý taliansky advokát. „Problém je technického charakteru: bežný taliansky advokát nepozná vatikánske právo a súdny systém. Advokáti, ktorí majú povolenie pôsobiť vo Vatikáne, sú absolventmi nielen civilného, ale aj kánonického práva na niektorej pápežskej univerzite a sú zapísaní v zozname právnikov Rímskej roty,“ uviedol predseda prvého stupňa vatikánskeho tribunálu Giuseppe Dalla Torre v staršom rozhovore pre katolícky denník Avvenire. V prípade obžalovania sa pred neho postaví aj komorník Gabriele.
Vyšším stupňom vatikánskeho tribunálu je Odvolací súd, ktorému predsedá Josè Maria Serrano Ruiz a jeho členmi môžu byť – na rozdiel od súdu prvej inštancie – len klerici. Tretím stupňom je Kasačný súd tvorený troma kardinálmi – predsedom Raymondom Leom Burkem a členmi Jeanom-Louisom Tardim a Paolom Sardim.
„Obvinenému boli poskytnuté všetky právne záruky stanovené trestným zákonníkom platným pre Mestský štát Vatikán,“ zdôraznilo vyhlásenie Svätej stolice. Zaujímavosťou je, že Vatikán nemá vlastné väzenie – pre zadržiavanie obvinených sú vyhradené niektoré miestnosti na veliteľstve vatikánskeho žandárskeho zboru.
Kauza „Vatileaks“ naberá na obrátkach. Svätá stolica potvrdila zadržanie pápežovho komorníka. V jeho byte sa našlo množstvo dokumentov, ktoré v posledných mesiacoch zmizli z Vatikánu. Deň predtým padla aj hlava šéfa vatikánskej banky. Podľa niektorých odborníkov však ide len o malé ryby a skutoční páchatelia sú stále na slobode.
Za necelých 24 hodín vo Vatikáne našli dvoch vinníkov zodpovedných za medializovanie vnútorných záležitostí Svätej stolice. V stredu dopoludnia Dozorná rada Inštitútu pre náboženské diela, známejšieho pod názvom vatikánska banka, jednohlasne vyslovila nedôveru súčasnému prezidentovi Ettoremu Gottimu Tedeschimu. V ten istý deň večer vatikánska polícia zadržala pápežovho komorníka Paola Gabrieleho, v ktorého byte sa našli dokumenty odcudzené z Vatikánu.
Skutoční vinníci?
„Supy alebo obetné baránky na záchranu niekoho, kto stojí oveľa vyššie? To je otázka, ktorú si kladú mnohí vo Vatikáne,“ napísal vatikanista denníka La Stampa Andrea Tornielli. Sám sa prikláňa k tomu, že za únikmi dokumentov nestoja dvaja zadržaní laici, ale „osoba s rafinovanou mysľou, znalec cirkevnej politiky“.
Únik interných dokumentov Svätá stolica prvýkrát oficiálne priznala v polovici februára. Médiá už predtým priniesli viacero informácií o citlivých udalostiach a personálnych sporoch vo Vatikáne. Koncom apríla pápež Benedikt XVI. vymenoval trojčlennú kardinálsku komisiu, ktorá mala zodpovedať za vyšetrovanie prípadu. Jej členom sa stal aj 88-ročný slovenský kardinál Jozef Tomko. Kauza „Vatileaks“ sa vystupňovala pred niekoľkými dňami, keď novinár denníka Libero Gianluigi Nuzzi publikoval knihu s názvom Vaša Svätosť, v ktorej zverejnil pápežove súkromné listy.
Kto je Paolo Gabriele?
Zatknutý komorník Benedikta XVI., 46-ročný Paolo Gabriele pochádza z Ríma, je ženatý a má tri deti. „Mnoho ľudí vo Vatikáne ho pozná ako jednoduchého a dobrého človeka, ktorý si ctí pápeža. Je rezervovaný, vždy veľmi elegantný, prezývaný Paoletto,“ napísal vatikanista Tornielli. Vďaka svojej práci je laikom najbližšie postaveným pri pápežovi. Ako zamestnanec Vatikánu je držiteľom vatikánskeho štátneho občianstva. S rodinou býva blízko Námestia sv. Petra na ulici Porta Angelica – práve tu mali nájsť zmiznuté dokumenty. Podľa Tornielliho je „ťažko uveriteľné“, že by niekoľko mesiacov od vypuknutia "Vatileaks" komorník Gabriele držal u seba hľadané materiály. Navyše, mnohé dokumenty, ktoré nelegálne opustili vatikánske múry, nepochádzajú z Apoštolského paláca, ale z iných úradov, do ktorých zadržaný komorník nemal prístup.
Komorník, alebo ináč majordómus, sa pohybuje v blízkosti hlavy katolíckej cirkvi od skorého rána do večera. Sprevádza ho aj počas audiencií či na apoštolských cestách. Ráno pomáha pápežovi s obliekaním, potom sa s ostatnými členmi pápežskej rodiny – ktorú tvoria dvaja osobní tajomníci a niekoľko zasvätených laičiek zodpovedných za domácnosť – zúčastňuje omše, ktorú Benedikt XVI. slúži vo svojej súkromnej kaplnke. Na starosti má aj stolovanie a poriadok v pápežskom apartmáne, ktorý opúšťa až neskoro večer, keď sa pápež utiahne do svojej spálne.
Po rehoľných sestrách začínajú americkí biskupi preverovať aj dievčenský skauting. Dôvody sú rovnaké – liberálne postoje k antikoncepcii a potratom.
Girl Scouts, ako znie oficiálny názov dievčenského skautského hnutia v USA, dostal k 100. výročiu svojho založenia nečakaný darček. Konferencia biskupov USA poverila biskupa Kevina Rhoadesa, šéfa komisie pre laikov, manželstvo, rodinný život a mladých, kontrolou hnutia. Tá sa začne len mesiac po ukončení vizitácie amerických ženských reholí, ktorú však nariadil priamo Vatikán.
Dôvody, ktoré sú rovnaké v oboch prípadoch, zhrnul portál Vatican Insider: „Nedostatočné vnímanie a podpora cirkevného učenia v oblasti sexuálnej výchovy, boja proti potratom a zákazu antikoncepcie.“ Veľkú polemiku vyvolal najmä minuloročný prípad, keď v Colorade prijali medzi skautky mladú transsexuálku. Výhrady smerujú tiež k internetovej stránke hnutia, ktorá odkazuje na organizáciu Lekári bez hraníc podporujúcu používanie antikoncepcie v boji proti AIDS alebo na dokument OSN Healthy, Happy and Hot venovaný sexuálnej ochrane.
Podľa hovorkyne Girl Scouts Michelle Tompkins sa však len asi štvrtina z vyše dvoch miliónov členiek hlási ku katolíckej viere. Imrich Gazda
Kardinál Christoph Schönborn nedávno vo Vatikáne vysvetľoval kritickú situáciu rakúskej cirkvi. Pri tejto príležitosti 67-ročný dominikán poskytol rozhovor denníku La Stampa. Ozrejmoval nielen svoj postoj k Farárskej iniciatíve, ale aj stretnutie s mladým homosexuálom zvoleným do pastoračnej rady vo farnosti Stützenhofen.
„Výzva k neposlušnosti je neprijateľná.“ Slová kardinála Schönborna na adresu iniciatívy časti rakúskych kňazov združených v Pfarrer-Initiative sú jednoznačné. „Ako biskupi sme vyčkávali – podľa niektorých až príliš – a teraz pripravujeme pastoračný list, ktorý vyjde v rámci Roka viery a v ktorom odpovieme na všetky otázky signatárov.“ Ak signatári požadujúci radikálne zmeny v cirkvi neustúpia, budú nasledovať disciplinárne opatrenia. „Zasiahneme my biskupi, nie Rím. Dúfam však, že to nebude potrebné,“ dodal kardinál.
„Zhodujeme sa na diagnóze – je tu kríza, ale nie na terapii,“ uviedol rakúsky prímas, podľa ktorého veľká časť nespokojných kňazov patrí do generácie ´68. Pozornosť by sa však mala zamerať na 50. a 60. roky, keď cirkev bola „oveľa silnejšia, živšia a zakorenenejšia“, ako aj na „rastúci počet mladých rodín, ktoré žijú svoju vieru vo svete s vedomím, že sú tvorivou menšinou či na mladých fascinovaných kláštornou liturgiou a spiritualitou“. Podľa kardinála práve oni ponúkajú skutočnú odpoveď, ktorá je v priamom kontraste s Farárskou iniciatívou.
V rozhovore s vatikanistom denníka La Stampa Andreom Torniellim sa kardinál Schönborn vyjadril aj k ďalšiemu kontroverznému prípadu. Hlavnou postavou je 26-ročný Florian Stangl žijúci v homosexuálnom zväzku, ktorého veriaci farnosti Stützenhofen jednoznačne zvolili do pastoračnej rady. Kým miestny farár Gerhard Swierzek ho požiadal, aby sa funkcie vzdal a nepristupoval k prijímaniu, viedenský arcibiskup sa rozhodol voľbu farníkov rešpektovať. Stangla a jeho partnera navyše pozval na obed. Po spoločnom stretnutí kardinál vyhlásil, že je „hlboko dotknutý“ Stanglovou vierou, pokorou, chápaním pastoračnej služby a že rozumie, prečo farníci „tak rozhodne hlasovali za jeho účasť v pastoračnej rade“.
V rozhovore pre denníka La Stampa kardinál jednoznačne odmietol, že by spomínaný prípad bol signálom zmeny postoja cirkvi k homosexuálnemu spolužitiu. „V prípade osôb, ktoré žijú v neregulárnych zväzkoch, či už sú tvorené rozvedenými a znovu zosobášenými alebo osobami toho istého pohlavia, sa my pastieri musíme pevne držať učenia Písma a cirkvi nie z nejakého fideizmu, ale preto, že sme presvedčení, že predstavuje cestu ku šťastiu.“
V predmetnej kauze kardinál nezasiahol, lebo „musíme uznať, že nielen tí, ktorí žijú v situácii objektívneho mravného neporiadku, ale my všetci potrebujeme odpustenie a milosrdenstvo. (...) Takéto situácie netreba ospravedlňovať, ale vyžadovať ich zmenu. Ako pastier som usúdil, že v danom špecifickom prípade, o ktorom hovoríme, takýto proces prebieha“.
Taliansky novinár Gianluigi Nuzzi rozhneval Vatikán. V knihe Vaša Svätosť zverejnil pápežove súkromné listy, ktoré sa týkajú citlivých udalostí. Svätá stolica chce autora a jeho informátorov dostať pred súd.
Kauza úniku dôležitých dokumentov z Vatikánu, ktorá si vyslúžila pomenovanie „Vatileaks“, má svoju dohru. Vydavateľstvo Chiarelettere pred niekoľkými dňami vydalo knihu s názvom Vaša Svätosť – Súkromné listy Benedikta XVI., ktorej autorom je novinár denníka Libero Gianluigi Nuzzi (na obr.). Objavilo sa v nej množstvo listov, ktorých adresátom alebo autorom bol pápež a jeho osobný tajomník George Gänswein. Zverejnené dokumenty nanovo otvorili niekoľko citlivých udalostí, ku ktorým sa musel Vatikán v uplynulých rokoch vyjadrovať. Ide napríklad o obvinenia šéfredaktora katolíckeho denníka Avvenire Dina Boffa z homosexuality a vydierania, údajnej korupcii a kauzách vatikánskej banky či o škandály kňazského hnutia Kristovi legionári.
„Moja odvaha spočíva v zverejnení udalostí, ktoré najviac zmietajú cirkvou, v oznámení niektorých malých a veľkých tajomstiev, ktoré neprekročia bronzovú bránu. Len tak sa budem cítiť slobodný.“ Tieto slová patria tajomnej postave, ktorú Nuzzi nazýva Maria a je jeho hlavným informačným zdrojom. Práve táto osoba alebo skupina ľudí mala preniknúť do archívu vatikánskeho Štátneho sekretariátu a vyniesť z neho súkromné listy. Podľa dlhoročného vatikanistu Bennyho Laia sa počas každého pontifikátu objavila tajomná osoba, ktorá vynášala informácie a zároveň bola krytá na vysokých miestach. Sám priznáva, že kedysi desaťtisíc lírami mesačne uplácali osobného lekára Pia XII., aby novinárov informoval o pápežovom zdraví.
Podľa vatikanistu denníka Il Foglio Paola Rodariho substitút Štátneho sekretariátu, arcibiskup Giovanni Angelo Becciu poveril svojho podriadeného, kapucína Luigiho Martignana, aby vyšetrovacej komisii zloženej z troch kardinálov pomohol vypátrať zradcu. Čaká ho však takmer nesplniteľná úloha, keďže doteraz sa vinníka nepodarilo odhaliť ani vatikánskym bezpečnostným silám.
Podľa vyhlásenia tlačového strediska Svätá stolica podnikne právne kroky, aby zlodeji dokumentov spolu s autorom a vydavateľom knihy boli postavení pred súd. „Bolo porušené právo na súkromie a listové tajomstvo Svätého otca a niektorých jeho spolupracovníkov a odosielateľov korešpondencie, ktorá bola adresovaná Svätému otcovi,“ píše sa vo vyhlásení, podľa ktorého je zverejnenie dokumentov trestným činom.
Za pravdu dal Vatikánu aj profesor a právnik Francesco Saverio Marini, podľa ktorého došlo k porušeniu článku 15 talianskej ústavy a trestného zákonníka. Podľa vatikanistu Rodariho je únikom informácii otrasený samotný Benedikt XVI.
Imrich Gazda
Som odborný asistent na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spolupracujem s portálom Postoy.sk, denníkom SME, týždenníkom .týždeň a teologickou revue Nové horizonty. Píšem najmä o Vatikáne, Katolíckej cirkvi a dianí vo svete kresťanstva. Som ženatý, mám dve deti.
Marián Sekerák
Študujem politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Popri štúdiu sa venujem problematike politickej filozofie, politických teórií a vybraným otázkam teológie. Sledujem dianie vo Vatikáne, osobitne sa zaujímam o osobu a dielo pápeža Benedikta XVI.
